 |
Aké je tajomstvo spisovateľského úspechu Červenáka, Fabiana, Pavelkovej, Moudrého, Procházku a ďalších? Možno to aspoň z časti objasní séria 10 rozhovorov s 10 etablovanými autormi, ktorým sme položili 10 otázok. Všetky sa týkajú ich pracovného režimu a tvorivých postupov. 9 otázok je zakaždým rovnakých a 1 je špecifická, „šitá na telo“. Dostaneme tak možnosť porovnať spôsoby, akými rôznorodé osobnosti pristupujú k literárnej činnosti. Začíname s Alexandrou Pavelkovou.
1. Kdesi som čítal tvoje vyjadrenie o tom, že potrebuješ mať v mysli najprv koniec príbehu, aby si sa vôbec pustila do písania. To znamená, že začínaš pointou, od ktorej spätne rozvíjaš všetko ostatné vrátane zápletky aj postáv? Niečo na spôsob tvorby detektívnych príbehov?
Skutočne mám najradšej, keď ako prvé pred sebou vidím, ako „to všetko“ dopadne. Samozrejme, potom „to všetko“ treba vymyslieť. Často sa ale stáva, že v priebehu písania sa niečo udeje – v správaní sa postáv, v ich živote, v mojom vlastnom ponímaní sveta vplyvom nejakých okolností. Potom pôvodný koniec korigujem. Niekedy však, zvlášť pri kratších prózach, je prvou myšlienkou začiatok, inokedy len fragment deja, rozhovor, nejaký predmet či situácia, a príbeh za začína nabaľovať na tento kúsok ako niť na klbko. Niekedy som sama zvedavá, ako sa to skončí.
Keď som písala prvý diel Miešancov so Štefanom Konkolom, veľmi rýchlo som sa naučila, že nemá zmysel plánovať si kľúčové scény a smerovanie deja dopredu. Príbeh sme skladali tak, že jeden začal, napísal kus, poslal ho druhému, ten si prečítal, čo bolo predtým, a musel písať ďalej. Nikdy som nemohla vedieť, čo budem písať, keď na mňa príde rad. Samozrejme, nezaobišlo sa to bez každovečerných telefonátov, vyjednávania rôznej hlasitosti a dôrazu, bránenie si každého centimetra pôvodnej myšlienky. Ale človeka to naučí prispôsobivosti, automatického zapnutia predstavivosti na základe nových skutočností, nových požiadaviek, ktoré sa neustále menia, dokonca so spätnou platnosťou. Takto sa napríklad vychovávajú scenáristi ;-)
2. Aká je tvoja spisovateľská pracovná rutina? Máš nejaký denný plán, ktorého sa striktne držíš? Alebo si sadneš ku klávesnici, keď to na teba takpovediac „príde“?
Nemám žiadnu rutinu. Ku klávesnici si sadnem vtedy, keď už nemám nijaké iné povinnosti, keď môžem rátať s tým, že aspoň 60 minút nebude odo mňa nikto nič chcieť, keď neruší hurhaj odvedľa, keď mám neodolateľnú chuť písať a keď chrbtica vyhlási, že ešte hodinu pri počítači vydrží. Samozrejme, takáto kombinácia faktorov je veľmi zriedkavá a nedá sa naplánovať.
3. Autori sa často dostávajú do blízkeho vzťahu so svojimi postavami. Niekedy, keď sa príbeh vydá svojou vlastnou cestou a spisovateľ príde o svojho obľúbenca, dokáže ho to celkom vziať. Ako je to u teba?
Ja by som to vzala z opačného konca. Blízky vzťah k nášmu hrdinovi nemusí nutne znamenať, že ho máme radi. A aj keď ho radi máme, neznamená to, že mu musíme ofukovať životnú cestičku a posýpať ju práškovým cukrom. Veď nás samotných tiež posunuli dopredu (a koľkokrát aj dozadu) rôzne životné peripetie, tak prečo by si to ten malý hajzlík, o ktorom píšeme, nemal tiež vyžrať? Zaslúžené si človek váži viac, či je živý, či literárna postava.
Samozrejme, veľakrát príde na vec, že kvôli zdynamizovaniu deja, zvýšeniu emocionálneho zážitku či prosto z dôvodu preľudnenia treba nejakú postavu škrtnúť. Škrtá sa zvyčajne tak, aby to na čitateľovi zanechalo primeraný dojem. Osobne nerada škrtám hlavné postavy – ani nie preto, že by mi bolo za nimi ľúto, skôr preto, že nechať umrieť hlavného hrdinu svedčí o nedostatočnej prezieravosti. Koľko už bolo mŕtvych a z dôvodu úspešnej predajnosti knihy znova vzkriesených hrdinov?
4. Čo má v sebe mať literárna postava, aby zaujala čitateľa? Alebo ináč: Ako má byť „napísaná“?
Hocikto ti povie, že najlepšia literárna postava je taká, s ktorou sa čitateľ dokáže stotožniť. No ako napísať postavu, aby sa s ňou stotožnil aj vyziabnutý puberťák s troma chlpmi na brade, ktorého 99 % predstavivosti sa upriamuje na hornú polovicu tela prírodou obdarenej spolužiačky (hlava sa v predstave nevyhnutne vyskytovať nemusí), aj 100-kilová šesťdesiatnička so záľubou v pestovaní gladiol a pojedaní smotanových krémov?
Podľa mňa, najlepšie autor urobí, keď napíše postavu, ktorá by vo svojom svete fungovala. Postava má mať nejaké vlastnosti, ktoré sú ľuďom sympatické, má mať nejaké slabosti (lebo dokonalých nikto nemá rád), a má sa správať v rámci svojho charakteru, vzhľadu, pohlavia a životného údelu (atď.) prirodzene. V skratke: Čitateľ musí autorovi veriť, že takýto človek by mohol skutočne existovať. Ak sa autorovi podarí, aby čitateľ postave držal palce, takmer dosiahol ideál. Samozrejme, neulahodíš každému, ale čím viac čitateľov tvojej postave nadŕža, tým lepšiu robotu si odviedol. Tu som pred časom trochu podrobnejšie rozpísala návod ako stvoriť funkčnú literárnu postavu, ak by mal niekto záujem.
5. Ako sa ti píšu záporné postavy? Kde k nim hľadáš inšpiráciu?
V živote. Niet nad ľajdákov, diletantov, chrapúňov, násilníkov a blbcov všeobecne, než sú tí, o ktorých sa musíme denne potkýnať. Stačí si z nich povyberať vhodné vlastnosti, poskladať do jednej, pomenovať, a funkčný odporný záporáčik je na svete. Naštvala ťa nekompetentná predavačka či úradníčka? Ponížil ťa šéf? Ublížil tvojej sestre manžel a ty s tým nemôžeš nič urobiť? Čoby si nemohol? Daj mu nové meno a riadne mu to natri vo svojej najbližšej knihe či poviedke. Nič iné si nezaslúži!
6. Si živelný typ, z ktorého sa písmenká sypú pod vplyvom náhleho vzplanutia, alebo skôr inklinuješ k analytickému prístupu s postupným plánovaním všetkých dejových zákutí?
Aj – aj. Strašne záleží od nálady a typu textu. Obľubujem krátke humoristické sci-fi poviedky alebo fejtóny či glosy, lebo také napíšem počas obedňajšej prestávky na základe nápadu, ktorý dostanem v MHD ráno cestou do práce. S dlhšími epickými textami sa, naopak, rada hrám. Kvasia mi v hlave často celé roky, obrusujem, hobľujem, učím sa, získavam informácie a znova a znova si prehrávam situácie, dialógy, kým celá skladačka nie je logická, napínavá a pútavá – prinajmenšom pre mňa.
7. Aká je tvoja skúsenosť s autorským blokom?
Žiadna. Problém je skôr opačný – nápadov je neustále niekoľkonásobne viac, ako času na ich realizáciu.
8. Do akej miery ťa ako autorku ovplyvňuje čitateľská mienka? Myslím tým, či si ochotná robiť ústupky vychádzajúce v ústrety čitateľskému vkusu.
Niektorí hovoria, že som spisovateľský chameleón. Mojou motiváciou však nikdy nebolo to, čomu sa zvykne hovoriť „čitateľský vkus“. Čitateľský vkus ako taký neexistuje, ibaže by niekto dokázal určiť parametre na definíciu vkusu každého človeka, ktorý vie čítať. K chameleónstvu sa uchyľujem vtedy, keď sa mi proste chce: tu, teraz a toto napísať takýmto a nie onakým spôsobom. Ústupky však robím. Nie z toho dôvodu, že toto a tamto teraz fičí. Robím ústupky vtedy, ak mi niekto oprávnene vytkne, že som niečo napísala zle, že som sa splietla, neoverila si fakty, že som sa nechala príliš strhnúť napríklad emóciami a zabudla som napríklad na logiku (alebo opačne). Takéto pripomienky najprv pichnú na citlivom mieste, ale považujem ich za správne a nabudúce si dávam na také veci pozor. Človeka to posúva dopredu.
9. Na čom práve pracuješ?
V ostatných mesiacoch spoluzostavujem antológiu slovenskej fantasy, ktorá by mala vyjsť ešte tento rok. Nie je to najjednoduchšia činnosť urobiť reprezentatívny prierez, ale teší. Momentálne finišujeme a teším sa na knihu. A popri tom si píšem (ak nastane prienik priaznivých okolností, ako bolo spomenuté vyššie) jednu urban fantasy, ktorá by mala dopadnúť ako román. A asi ďalších 5 – 10 vecí.
10. A na záver klasika – čo by si odkázala začínajúcim spisovateľom?
A píšte!
Tento rozhovor nájdete aj na osobnej stránke Marka E. Pochu
Viac o autorke: www.vimka.sk