Takže tu máme štvrtý, záverečný diel cyklu zo Sveta rieky.
Keď knižku otvoríme, zistíme, že: 1.Doslov sa sťahuje z dielu do dielu – pre tých, čo vlastnia celú sériu je to otupné – predstavme si napríklad, že by všetky časti mali úplne rovnakú obálku. 2.V značne hrubej knihe orientáciu neuľahčuje neexistencia obsahu (pritom Farmer text prehľadne rozdelil na číslované kapitoly, z ktorých niekoľko vždy tvorí oddiel označený názvom). Poďme však priamo k textu. Alebo presnejšie k dvom textom.
Prvých dvesto strán zaberá rozsiahla expozícia. Opäť a zasa – priveľa kulís, autor opisuje lode do poslednej skrutky, postavy len predvádza a predstavuje v životopisoch, v deji ich takmer vôbec nevyužíva, vysvetľujúce pasáže nesúvisia s dejovou líniou. Nemôžem neobdivovať Farmerovu erudíciu – len vďaka nej som sa dozvedel o anglickej románopiskyni Aphre Behnovej, ktorá bola súčasníčkou Defoa – románový príbeh sa však kdesi stráca. A je to škoda. Pretože tam kde je, Farmer ukazuje, že vie a dokáže. Dej sa tentoraz rozbieha vypovedaním grálov na pravom brehu rieky. Jednoduchá, no účinná motivácia (hlad) vedie k bitkám a zmätkom. Autor sa bavká s vykresľovaním svojho sveta, ktorý zaľudňuje novými a novými postavami (v tomto dieli sa napr. zoznámime so sirom Thomasom Malorym, autorom jedného z prvých románov európskej literatúry Artušova smrť), odsúdenými hrať trpnú rolu rekvizít. S najväčšou obľubou autor z dejín vypichuje historické osobnosti, ktoré sa stali predlohami literárnych hrdinov (dielom sa napr. mihne ,,vzor\" pre vytvorenie Doylovho brigadiera Gérarda) – akoby chcel autor naznačiť, hranica medzi realitou a fikciou je poriadne kľukatá… Aj príbeh sa kľukatí ako rieka – v nespočetných meandroch doslova tancuje na jednom mieste, prípadne sa v rozsiahlych retrospektívach vracia k udalostiam minulých dielov.. Podobne ako u rieky narastá dĺžka toku, rastie i dĺžka textu. Keď však meriame priestor vzdušnou čiarou a text množstvom deja, krivka nárastu beží na prvých dvesto stranách takmer rovnobežne s vodorovnou osou.
Napriek tomu som spomenutých dvesto strán čítal s pôžitkom. Vychutnával som si literárnohistorickú erudíciu autora, na vychytávaní narážok skúšal vlastnú a pri čítaní desaťstranového, sviežo podaného životopisu Hermana Goringa som mal konečne pocit odplaty za nekonečné popisy rakiet či zbraňových systémov v hard sci-fi. Farmer totiž humanocentrickým intelektuálom poskytol to, čo iní autori dávno pred ním ponúkli technickej inteligencii. Tak trocha sa však obávam, že väčšina humanocentrických intelektuálov bude považovať jeho hru za príliš jednoduchú – a dá prednosť buď odbornej literatúre – alebo beletrii bez preťažovania faktografiou.
Druhá časť knižky obsahuje dej. Najprv bitku. Pre labužníkov. V podobe niekoľkoposchodovej torty. Navrchu pena leteckého súboja (nebom sa v smrtonosnom balete mihajú štyri zostreľovačské esá), plnka námornej bitky s rachotom diel a úhybnými manévrami – a napokon bonbónik – šermiarsky súboj Burtona s Cyranom de Bergerac. Teraz už konečne aspoň čiastočne chápeme prečo autor hromadil na kopu toľko výnimočných osobností – konfrontácia kráľa Jána a Hala Clementa je tak posunutá do roviny boja Titanov. Každú zbraň tu drží majster v zaobchádzaní s ňou. Farmer sa však dokáže vyhnúť pátosu – množstvo postáv v bitke doslova ,,hodí\" cez palubu – a viacero hlavných protagonistov zomiera doslova úboho.
Po bitke zvyšky preživších na čele s Burtonom a Alicou útočia na tajomstvo Veže. Pointu si vychutnajte – ja len naznačím, že mimoriadne sympatickým spôsobom tu víťazí literatúra nad elektronikou.
Farmerov cyklus o svete rieky je značne rozťahaným textom. Román miestami ustupuje encyklopédii či trocha naivnému traktátu. Napriek tomu sa však autorovi podarilo vytvoriť pozoruhodnú víziu a niekoľko zaujímavých postáv. A to je škoda, pretože mal príležitosť na vytvorenie obdivuhodnej vízie s nezabudnuteľnými postavami.
Nestalo sa tak, pretože Farmerova vízia je a zostane predovšetkým nádherne nadšeným zlepencom erudovaného literárneho historika, umelým rajom jeho ,,čo by bolo keby\", konglomerátom výpožičiek, v ktorých sa – na rozdiel od podobne všeobsiahlych a výpožičkami preplnených klenotov svetovej literatúry ako sú Faust či Božská komédia – stratilo vlastné.
Farmer jednoducho nie je génius, ale len talentovaný autor s bohatou fantáziou a erudíciou.
Philip José Farmer, Magický labyrint, Praha TRITON 2003, preklad Jan Pavlík, 491s., 359 sk.