Pravidlo číslo jedna: nikdy nevychádzaj za tmy von – iba ak nemáš iné východisko. Pravidlo číslo dva: nikdy sa nevzďaľuj od svojej skupiny – iba ak nemáš iné východisko. V prípade, že sa nakazí tvoj priateľ, priateľka, manžel, manželka, súrodenci, rodičia…, máš približne dvadsať sekúnd na to, aby si ich zabil. V opačnom prípade zabijú oni teba.
Jima zrazilo auto. Jeho stav je dosť vážny, ale napokon sa v nemocnici preberie. Medzitým však svet, aký poznal, prestal existovať. Londýn sa premenil na betónovú pustatinu, obývanú prevažne vetrom, naháňajúcim stránky neaktuálnej dennej tlače, a mestským vtáctvom. Jim v nemocničnom obleku blúdi ulicami a pokúša sa prísť na kĺb tejto záhade. Netuší, že pred dvadsiatimi ôsmimi dňami vyslobodili ekologickí aktivisti z klietok inštitútu pre výskum primátov spolu s opicami aj vražedný vírus, ktorý sa šíri neuveriteľnou rýchlosťou. Ak mali v úmysle zbaviť Zem najväčšej pliagy – ľudí, podarilo sa im to takmer dokonale. Práve Jim je totiž jedným z mála tých, ktorí prežili. Teda aspoň spočiatku to tak vyzerá.
Režisér Danny Boyle (Plytký hrob, Trainspotting, Pláž) sa tentokrát rozhodol dobyť žáner béčkového apokalyptického sci-fi. A výsledok vôbec nie je zlý. Pôsobivé exteriéry vyľudneného Londýna diváka doslova nasajú, takže pri východe z kina sa nevdojak obzerá okolo seba, či sa náhodou na ulici neocitol úplne sám. Vďaka digitálnej kamere sa film chvíľami ponáša skôr na amatérske video z nevydarenej dovolenky, čo je miestami prínosné, no inokedy pôsobí trochu rušivo. Veľkým kladom je tiež práca s farebnosťou – najmä kontrast šedivého mesta s prírodou či farbami hýriacim nákupným strediskom pomáha filmovej atmosfére. Tempo príbehu sa striedavo stupňuje a ochabuje, silným prvkom je dobre zvolená hudba. Na druhej strane Boyle neprichádza s ničím výnimočným, iba oprašuje veci, ktoré pred ním spracovalo množstvo spisovateľov i filmárov. Lenže často to robí lepšie. Herecké výkony sú skôr štandardné, nikto výrazne nevyčnieva, dialógy predvídateľné, ale tvorcovia aspoň nehrajú hru na ťažké morálne posolstvá. O 28 DNÍ nie je film, ktorý chce varovať. Je to štúdia správania sa malej skupinky ľudí, ocitajúcich sa v extrémnej situácii.
Jim stretá dvojicu, vďaka ktorej vôbec prežije a dozvedá sa, čo sa udialo počas jeho pobytu v nemocnici. Neskôr, už iba so Selenou, sa spoja s ďalšími dvoma preživšími – otcom a dcérou, a spoločne sa vydávajú hľadať ostatných šťastlivcov. Pritom sa musia ubrániť nielen krvilačným netvorom – ľuďom nakazených vírusom, ale aj vlastným emóciám. Na ceste sa z nich stáva akási zvláštna rodina, kde každý každého potrebuje. Prežívajú okamihy zúfalstva, ktoré však striedajú chvíle takmer dokonalého šťastia a spontánnej radosti – napríklad nákupy v supermarkete, alebo piknik v prírode. Postupne prichádzajú k názoru, že nákaza sa jednoducho nemohla rozšíriť po celom svete, že niekde musia žiť ľudia, ktorí sa jej ubránili. Žiaľ, práve stretnutie s takýmito ľuďmi je pre nich tým najväčším sklamaním.
Filmu možno vyčítať viacero logických „kopancov“. Už len predstava, že pár nakazených opíc za niekoľko dní spôsobilo katastrofu takých obrovských rozmerov, je poriadne pritiahnutá za vlasy. Veď aj každý policajt, ktorý namiesto hlavy používa obušok, vie, že v kritickej situácii často pomôže taká jednoduchá, no účinná zbraň, akou je izolácia a následná likvidácia ložiska nákazy. Veď ľudstvo dennodenne bojuje s pliagami, akými sú AIDS, rakovina, či najnovšie SARS, a predsa sme ešte stále tu. Pravdaže, vírus vo filme je podstatne agresívnejší, ale aj tak. Druhým silným logickým lapsusom je fakt, že nakazení napadajú iba zdravých, hoci predpoklad, že by sa napadali aj navzájom, je oveľa pravdepodobnejší.
O 28 DNÍ je nenáročný film a v prípade, že máte radi dobre spracovanú atmosféru apokalypsy a nevadí vám happyend, určite po jeho zhliadnutí nebudete sklamaní. Ak ste o niečo náročnejší, ale na konci sveta, sci-fi a primátoch trváte, pozrite si radšej napríklad Dvanásť opíc od Terryho Gilliama.