Jedným z posledných klincov do rakvy rímskeho impéria bol príchod Hunov do Európy. Rozbehli sa stepou, prebrodili močiare, zliezli úbočia Uralu a… hups! Udreli na gótske a germánske kmene, a – čosi kamsi – zvírili prach aj pred bránami Konstantinopolu. Na dve časti rozdelené impérium už nebolo ani zďaleka tou oceľovou päsťou z čias Gaia Julia a ani Marka Aurelia, a tak barbari vyplienili, čo sa dalo. No a takýto veľký prelom v dejinách, začiatok doby temna v Európe, nemohol ostať bez povšimnutia Hollywoodu. Zdvorilo zignorovali to, že bol hunský kráľ v skutočnosti územčistým a špinavým divochom, pridali mu pár stôp na výšku, sexy briadku a čiernočierne vlasy po ramená – a na obrazovky prišla miniséria Attila, historický veľkofilm najvyššej kvality.
Samozrejme, porovnanie s Gladiátorom Ridleyho Scotta sa priam ponúka, no tento film je niekde inde. Gladiátor, postavený na vizuálnej genialite režiséra, kvalitnej výprave, trikoch a charizme Russela Crowa je v podstate jednoduchým, priamočiarym akčným filmom. Historické skutočnosti boli zadupané do prachu a len vďaka hereckému majstrovstvu Joaquima Phoenixa (Commodus), Russela Crowa, Olivera Reeda (Proximo) či Richarda Harrisa (Marcus Aurelius), ktorých viedla skúsená ruka Ridleyho Scotta neskĺzol film do banality priemerného príbehu…
Attila je niekde inde. Aj keď je Robert Cochran len televíznym scenáristom (TV série Brutálna Nikita, JAG), dokázal režisérovi pripraviť kvalitný podklad, príbeh plný zápletok, narážok, analógií – ktoré vytvorili obraz skutočne realistickej historickej fresky. Film začína detstvom budúceho kráľa Hunov a končí presne tak, ako diktovala história. Počas celého filmu držíte drsnému barbarovi palce, aj keď kdesi hlboko tušíte (a obávate sa), že príde chvíľa krásnej Ildikó a Attila skončí tak, ako skončil. Žiadna manipulácia s dejinami sa nekoná, strety Rimanov s Vizigótmi, Hunov s kmeňmi v Panónii – to všetko je verné a realistické, no zároveň strhujúce a napínavé. Osoby hunského kráľa a rímskeho generála Flavia Aetia sú skutočné, no zároveň živé, plastické a verné. Sú to silní muži, ktorých rozdelila vojna, priatelia, ktorých osudy boli napokon tak podobné. Dve strany tej istej mince. Jedno impérium práve klesalo na kolená, kým druhé sa vzpínalo ako divoký kôň. Nuž, taká bola Európa štyri storočia po Kristovi…
No vernosť dejinám mi pri sledovaní filmu občas prekážala. Generál a hunský kráľ boli natoľko výrazní a ľudskí, že popri nich zanikali ostatné postavy a – vzhľadom na to, že boli na dvoch stranách barikády – človek nevedel, komu má držať palce. Obaja zvíťaziť nemohli. No sledovať ich osudy bolo mimoriadne zaujímavé – ťaženia, strety armád v poli, pod hradbami pevností, intrigy, stratégie, lásky a nenávisti. Vo filme neostalo nič z priamočiarosti akčného filmu, bolo to ako sledovať dva ľudské osudy z pohľadu Boha. Žiadne pozlátko, zjednodušovanie vecí na čierne a biele…
Kvalitný scenár dostal aj kvalitnú výpravu – aj keď to nebolo to, čo dostal pod taktovku Ridley Scott. Režisér Dick Lowry nemohol znovu postaviť Koloseum, aj keď s hradbami Orleánsu sa mu to skoro podarilo. No chýbajúce triky nahradil zmysel pre detaily – a tak vo filme uvidíte verné výzbroje armád, takéto katapulty a balisty skutočne mohli dobýjať hradby, luky a meče majú správny tvar a interiéry a exteriéry (Rím, Konstantinopol) sú skutočne stavbami z čias úpadku Rímskej ríše. Až na neskutočne biele a pravidelné zuby hercov bolo všetko tak, ako bolo :-)
Proti hereckým výkonom nemám výhrady, aj keď Reg Rogers v úlohe mladého cisára Valentiniana bol trochu prehrávaný. A v osobe Attilu (Gerard Butler) som aspoň zhliadol jednu z postáv filmu, ktorý sa práve chystá do našich kín – Dracula 2000. Takže, čo mi na priamočiarej akčnosti chýbalo tu, vynahradím si na upíroch (videli ste ukážky?). No celkovo aj tak môžem povedať, že mi Attila sekol – už nie krátkym gladiom legionára, lež zakrivenou šabľou divocha na prekrásnom koni :)
Hodnotenie – 8/10, pretože je to predsa len videofilm a vzhľadom na dĺžku (170 minút) ma občas potrápil – keď som sa nevedel rozhodnúť, komu držať palce.