Bazil (jeden z hlavných hrdinov) je drak. Drak trochu podivný, nemá totiž krídla a bojuje mečom. Bojuje za ľudí, pretože je jedným z drakov, ktorí sa dobrovoľne zverili rodu homo sapiens – aby spolu s ním bojovali proti Temnému pánovi (Bože, uz zase!). Tak, a to je v skratke všetko, čo odlišuje túto knihu od desiatok podobných, v ktorých sa hrdinovia vyberajú do Šedých hôr, kde – ako je známe – zlato nie je. Nečíta sa to zle, ale – preboha – prečo?
Predstavu o tejto knihe získate podľa jednoduchého vzorca. Zoberte fantasy knihu (akúkoľvek, podmienkou je len rozsah nad 400 strán – okrem Pani Jazera) a nahraďte krajinu, v ktorej sa odohráva dej menom Argonath. Vymeňte hlavných hrdinov za Bazila (drak bojovník), Relkina (drakov, ehm, opatrovateľ – chlapec, miluje Lagdalen), Lessis (kladná čarodejnica), Lagdalen (budúca čarodejnica) a Keseptona (vojak, veliteľ, miluje Lagdalen). Potom zoberte Temného pána a nahraďte ho… Temným pánom :) Jediný rozdiel je v tom, že tento Temný pán je kameň :) I keď aj to tu už bolo (viď Čaroděj Zeměmoří – Ursula Le Guinová). Orientácia deja je nasledovná: Východ = Dobro, Západ = Zlo (Pozor, strany sú dôležité – to jediné knihu odlišuje od Pána Prsteňov!). Toľko k originalite.
Napísané je to slušne – čisté remeslo, bez akýchkoľvek ambícií. Nosnou časťou deja je prenasledovanie zlého mága, ktorý unesie z mesta Marneri (viď mapka, pekná – neprehľadná, ale pekná) potenciálnu dedičku trónu. Hnusný záporák ju nesie na Západ, do brlohu Temného pána – a všetci kladní hrdinovia sa hrnú za ním (občas pred ním), aby mu princeznú vytrhli z pazúrov. Záporák im stavia do cesty prekážky, oni jemu pasce. Tlčú sa navzájom hlava nehlava, no skrátka, príjemne trávia čas, i keď je všetkým jasné, že sa stretnú až u Temného pána, v úúúžasne strašidelne pomenovanom meste – Tummuz Orgmeen (och, až ma striaslo – Bože, tam sa nikdy nechcem dostať!) Bŕŕŕ! Toľko k deju.
K pozitívam knihy radím to, že sa autor nerozpakuje použiť kladné postavy tím správnym spôsobom – ako potravu pre trollov. V priebehu knihy padne celá légia, aby prežili len tí najsilnejší zo silných – a čuduj sa svete! – sú to práve naši hlavní kladní hrdinovia. Smrť ostatných trošku zabolí… no fantasy tohoto typu je už taká. Dobrí, ktorí na chvíľku skĺzli na stranu zla, sa polepšia – a potom padnú… a zamieria samozrejme do neba. Dobré odpustky nie sú nikdy zlé. Finále je efektným súbojom všetkých proti všetkým, a vôbec ma neprekvapilo, ako to skončilo. Už som si zvykol, že vyhladovaní, unavení a zbičovaní štyria kladní hrdinovia zabijú len tak, ľavou zadnou, desiatky nepriateľov, či už sú to škrati, trollovia, mágovia, alebo len obyčajní vojaci – Aragorn by veru závidel!
No, aby som len nekritizoval – nie je to zlé. Je to klasická quest fantasy á la Eddings a jeho Belgariad a Malloreon. Jasné kladné a záporné postavy, jasná úloha a nejasný koniec – i keď očakávaný. Dobre napísaný akčný dej, s tými správnymi emóciami, tak aby ste sa o hlavných hrdinov občas aj báli a držali im palce. No chýba tomu niečo viac, niečo, čo by knihu nadvihlo nad šedivý priemer. Ani výborný preklad tomu nepomohol, nie je tu totiž jediný dôvod prečítať si túto knihu znova. Chýba tam humor, nápady, postrehy… niečo, čo majú napr. knihy Andrzeja Sapkowského, Orsona Scott Carda, či z „domácej“ scény knihy Jany Rečkovej, Miroslava Žambocha alebo Alexandry Pavelkovej.
Ak milujete dlhé fantasy príbehy, Bazil je pre vás tou správnou voľbou. Ak však v knihe hľadáte čosi viac, budete to po prečítaní tohto príbehu hľadať ďalej. Pre vás bude jedinou výhodou to, že príbeh tejto knihy je uzavretý – a nie je to žiadna nekonečná sága. A to vlastne tiež nie je na zahodenie. Takže dávam 7/10, pretože mi tam chýbajú tri veci: humor, originalita (nápady) a čosi naviac. Sapkowski to má, Rowley nie.