ZRADNÁ HLBOČINA (Deep Blue Sea), r. Renny Harlin, USA, 1999
Upozornenie na úvod: Ak patríte k ľuďom, ktorých po zhliadnutí
Spielbergových čeľustí – pardon, „Čeľustí“ – začali priatelia
prezývať Žumpa, pretože ste sa mesiac neodvážili vliezť do vane,
nemusíte s touto recenziou vôbec strácať čas. Takisto môžete preskočiť
buľvami na ďalší článok, ak ste inťoš, ktorý všetko, čo nie je
absolútne originálne a jedinečné, označuje za „sprostý plagiát“.
A pokiaľ patríte k zmäkčilým odporcom filmového násilia, tak vás tieto
riadky takisto nemusia zaujímať. Bude totiž reč o prašťaní ľudských
kostí, v poslednom kŕči sa mykajúcich odhryznutých nohách a detailných
spomalených záberoch, v ktorých zo zmrzačených, šialene vrieskajúcich
obetí prýštia mohutné gejzíry krvi.
Akčný sci-fi horror ZRADNÁ HLBOČINA je dokonale bezduchá blbosť. Ale ruku na srdce – koľko bezduchých blbostí máte vo svojom rebríčku najobľúbenejších filmov? Zo všetkého najviac tento výtvor pripomína Chobotnicu Stephena Sommersa: na jednej strane tu máme čistokrvný béčkový scenár, zlátaný z prinajmenšom tucta iných, slávnejších a úspešnejších filmov (čo je hnus), ale na strane druhej je tento zlepenec prevedený na plátno s takou chuťou a remeselnou zručnosťou, že jednoducho neodoláte a chtiac-nechtiac sa musíte baviť (čo je oukej).
Prvých cca 20 minút je pomerne nudné zoznamovanie sa s hrdinmi, a navyše
je to Jurský park ako maľovaný (akurát, že veľjašterov nahradili
žraloky). Na stanici Aquatica uprostred oceánu vedecký tím experimentuje so
žralokmi za účelom získania lieku na Alzheimerovu chorobu z ich geneticky
upraveného mozgu. Na stanicu si to prihasí jeden zo šéfov farmaceutickej
spoločnosti (SAMUEL L. JACKSON), aby sa presvedčil, že svoje prachy nevráža
do akéhosi nezmyslu. Samozrejme, netuší, že sa namiesto bežného
buzerovania podriadených stane priamym účastníkom vrážania žraločích
zubov do ľudského mäsa. Obávaní morskí dravci s upravenou DNA sú totiž
nepríjemne inteligentní a ešte nepríjemnejšie pomstychtiví. Nuž, a potom
stačí už len jedna poriadna búrka, aby bezpečnostné okruhy zlyhali a
tyranosaurus rex… hop, pardon… isurus oxyrhynchus (to je žralok mako –
čumíte, čo?) mohol opustiť výbeh z titánového pletiva a dať si pod zub
niečo šťavnaté a pokiaľ možno dvojnohé. Voda postupne zalieva stanicu a
s ňou prichádzajú tí, čo sa v nej cítia ako… no, ako ryby
vo vode.
To, čo sa na plátne odohráva potom, je doslova sadistické ukájanie sa
tvorcov na psychike divákov. Hru „čakajte nečakané“ a „nečakajte
čakané“ doviedol režisér RENNY HARLIN do úplnej dokonalosti. Situácie,
ktoré zjavne spejú ku krvavému vyvrcholeniu, sú zakončené neškodným
vtipom, zdanlivo oddychové sekvencie sú neraz pretrhnuté brutálnym útokom a
hrdinovia umierajú doslova uprostred vety. Tí, čo od začiatku vyzerali ako
postavy typu „olovrant“, nakoniec šťastne vyviaznu, naopak tí, ktorých
divák logicky považuje za protagonistov, sú nemilosrdne rozžutí. Režisér
páli do divákov jednu „ľakačku“ za druhou a ak navyše uvidíte tento
film v kine v kvalitným zvukom, budete sa cítiť, akoby ste dostávali
elektrické šoky.
Filmy Rennyho Harlina nikdy neboli žiadnymi veľdielami, no vždy poskytovali
slušné kvantum dobrej zábavy. Zradná hlbočina svojím starším súrodencom
rozhodne hanbu neurobí. Iste, ak po odchode z kina budete o tomto titule
debatovať s nejakým náročnejším spoludivákom, ten určite povie, že
takú kravinu už dávno nevidel. Ale garantujem vám, že onen inteleguán bude
mať zelený ksicht, ľahšiu srdcovú arytmiu a bude sa okolo neho šíriť
podozrivý zápach. A o nič iné pánovi Harlinovi ani nešlo.