 |
Stephen Baxter je bezpochyby autor píšuci prevažne tvrdú SF, ale v románe Časupodobné nekonečno tentoraz pritvrdil naozaj poriadne. Román, napísaný v roku 1992, využíva dovtedy najnovšie poznatky z teoretickej a kvantovej fyziky. Veľa krát stavia aj na aktuálnych teóriach (či už sa jedná o vyparovanie čiernych dier, vlnovú funkciu, alebo kvantovú gravitáciu), ktorých autorom je vo väčšine prípadov tiež Stephen ale tentoraz Hawking, medzi vedeckou elitou považovaný za druhého Einsteina.
Na jednej z týchto teórii je založený aj nosný nápad celého románu. Existujúca fyzikálna teória predpokladá, že ak by sa podarilo prepojiť dve čierne diery a potom jednu z nich nechať v slnečnej sústave a druhú poslať loďou letiacou rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla (kedy platia relativistické efekty) na okružný let po galaxii, mohli by sme hypoteticky získať bránu do minulosti. Ako je to možné? Vplyvom relativity by na palube ubehlo len storočie, ale na zemi až tisícpäťsto rokov a tak by čierna diera, ktorá by sa po tomto čase vrátila späť do slnečnej sústavy, bola akýmsi mostom s minulosťou, teda so čiernou dierou „dvojičkou“ starou len sto rokov, ktorá ale zostala pri Slnku. Laicky povedané, ak by teda niekto skočil do navrátivšej čiernej diery, nevynoril by sa v druhej diere v danej súčasnosti, ale v minulosti, danej palubným časom prvej diery. Zdá sa to trochu zložité? Potom ani nechcite vedieť, čo na vás Baxter vybalí ďalej: teóriu singularít, teóriu paralelných vesmírov, všeobecnú jednotnú teóriu všetkého a pod. Ak už začínate tušiť, že bez prečítania aspoň laických základov kvantovej fyziky a astrofiziky (napr: Stručná história času alebo Vesmír v orechovej škrupinke od Stephena Hawkinga) budete v niektorých veciach trochu „mimo“, máte pravdu. Baxter sa s čitateľmi nemazná a miestami ponúka ešte väčší vedecký nárez, ako napr. Greg Egan v nedávno u nás vyjdenej Karanténe, ktorú tiež asi strávili len tí vedecky zdatnejší.
Samotná zápletka spočíva v tom, že ľudia a hlavne vedec Michael Poole, sa naozaj podujmú vyššie popísaný experiment s čiernymi dierami uskutočniť, no výsledný efekt bude trochu iný, ako všetci očakávajú. Z budúcnosti k nim neprídu zdokonalení ľudia s vyspelými technológiami, ale hŕstka utečencov, utekajúcich pred brutalitou mimozemskej invázie Qaxov. Nie sú to však obyčajní utečenci. Hovoria si Wigneroví priatelia a je to zvláštna fanatická skupina, pokúšajúca sa uskutočniť tajomný Projekt. Nikto netuší, či im ide o odvrátenie okupácie Qaxov, alebo o zmenu histórie celého vesmíru…
Aby to bolo ešte zamotanejšie, ľudia budúcnosti postavia na rozkaz Qaxov ešte väčší portál s prepojenými čiernymi dierami, aby Qaxovia mohli skočiť do ešte vzdialenejšej budúcnosti a nájsť tam odpovede, na niektoré naliehavé otázky. A na dôvažok, v presne nešpecifikovaných zákutiach vesmíru buduje tajomná a všemocná rasa Xeelee niečo, čo naháňa strach všetkým ostatným rasám vo vesmíre.
Baxter sa pustil aj do hrubého vedeckého náčrtu udalostí, ktoré sa budú odohrávať na konci vesmíru. Podobnej téme sa v posledných rokoch venovali už viacerí autori (napr. Charles Sheffield v Zajtra a zase zajtra, Frederic Pohl vo Svete na konci času, či Joe Haldeman vo Večnej Slobode) a všetci sa viac menej držia rovnakého scenára: vesmír nenávratne zostarne a vychladne, ak to nejaká entita (sila, Božstvo) nezvráti. Baxterove romány sa opierajú o reálne vedecké poznatky súčasnosti a preto aj úplní vedeckí laici sa z nich môžu veľa dozvedieť.
Ako sa to celé rozuzlí, či Qaxovia zničia ľudstvo alebo naopak, či sa Michaelovi Poolovi podarí zvrátiť desivé dôsledky svojho experimentu, či sa Wignerovým priateľom podarí uskutočniť ich záhadný Projekt a vôbec, ako to vlastne bude na konci vesmíru, si už ale budete musieť prečítať sami. Ak vás neodradí tvrdá veda, čaká vás vcelku príjemný zážitok z rýdzej SF.
Stephen Baxter: Časupodobné nekonečno, orig: Timelike Infinity, Laser 2002, prekl. Jan Pavlík, obál. Oliviero Berni, 232,– Sk, 246 s.