Rozprávačkou tejto časti je Brynda, bheancoran (tj. družka magickým
putom zviazaná so svojim mužským náprotivkom) princa Tiegana. Počas
návštevy u cisára Borlanov ju unesú Maedunčania. Ich vodkyňa Francia,
známa z predošlého dielu svojim neúspešným pokusom oplodniť Tieganovho
otca Tiernyna, totiž chce prostredníctvom tejto devy posilniť mágiu krvi.
Pomocou syna Mikala, otcom ktorého sa omylom stalo Tiernynovo dvojča, mág
Donnaugh, totiž už čiastočne dokáže narušiť bariéru, odrážajúcu
mágiu Maedunčanov a obklopujúcu ostrov Skai. Po niekoľkých desaťročiach
pokoja sa chystá na zničujúci vpád. Brynda jej však svojim útekom zamieša
karty. Po vyslobodení stretáva Kenzieho – vysokého, svalnatého bojovníka
s nežnou dušou –jednoducho svoj ideál. Po obligátnom vzájomnom
znechutení, ktoré vo fantasy tohto typu supluje dramatický konflikt a
nedosiahnuteľné psychologické hĺbky, dvojica v čoraz väčšom súzvuku
duší a tiel putuje smerom k Bryndinmu domovu. Tam vyjde najavo, že Kenzie
ako príslušník vysokej tyrskej šľachty, je takpovediac tiež z rodiny a
bude preto aktívne a zodpovedne pristupovať k ochrane ostrova pred odpornými
Maedunčanmi. A vodcovia veru majú čo robiť. Mikal, ktorý po otcovi zdedil
odolnosť voči miestnej mágii a schopnosť využiť ju, po narušení bariéry
prenikne doprostred ostrova a milovaného fotríka aj s dvomi učňami pošle
k ctihodným predkom. Magická ochrana zlyháva. Ostrovania absolvujú zúfalú
bitku s hrozivou silou mágie. Jej opis, vnímaný v nádherne spomalených
záberoch čiernou silou omámenej Bryndy, patrí k najpôsobivejším
pasážam knižky. V bitke hynú Tiernyn a Tiegal, Brynda, ktorá svojmu
magickému druhovi sľúbila, že sa postará o jeho tehotnú manželku Sheryn,
prekonáva volanie magického puta a ostáva nažive. V závere zrekonštruuje
z porazených hrdinov novú družinu, účelom ktorej je zachrániť ešte
nenarodeného následníka.
Oproti druhej časti je dej nepomerne svižnejší. Nesporne k tomu prispela
zmena tretej osoby na ja rozprávanie. Brynde, mladej bojovnej a
,,emancipovanej\" dáme (pobavilo ma hlavne jej rozčúlené zistenie, že mimo
Skai, autorkou vybudovanej podľa vzoru keltskej civilizácie, ženy nie sú
rovnoprávne s mužmi), našťastie rodinný krb a klebetenie pri ńom príliš
nevonia. A tak sme ušetrení siahodlhých opisov ako i idylických scénok
z kráľovského dvora. Viac sa bojuje, viac sa i putuje. A biela mágia
ostrova Skai neprestajne preplieta svoje vlákenká s čiernou maedunskou
skazou.
Z tematického hľadiska čitateľov zaujme, že sa celý príbeh neodvíja len
v hmlách Skai, evokujúcich dávnu Britániu, ale zazrieme i iné časti
Marstonovej sveta – kráľovstvo Borlancov, ktoré pripomína rozpadajúcu sa
Rímsku ríšu (jedna z provincií tohto štátu sa nazýva Silichia) či
Laringrass, krajinu suchých plání. Autorka v záujme dejového napätia
dokonca obetúva časť svojich milovaných postáv – jej vrodený humanizmus
a snaha o šetrenie materiálom sa však prejavujú i tu (,,vzkriesenie\"
Brennena, Sheryinho brata, v závere). Kvalitu textu nepriaznivo ovplyvňuje
množstvo preklepov (či presnejšie nedoklepov typu splynou namiesto splynout
na s.202). Napokon, niet sa čo čudovať – tretí zväzok série vychádza
takmer paralelne s druhým a na detailnú redakčnú prácu evidentne nebol
čas. Je to škoda, lebo po rodinnú ságu evokujúcom intermezze v druhej
časti Marstonová opäť ponúka v rámci svojho žára prinajmenšom mierny
nadštandard. Celkom sa teším na osudy Sheryinho dieťaťa, ktoré
pravdepodobne budú otvárať dej druhej trilógie , ktorá by postupne mala
vyjsť pod názvom Ost_í exilu.
Miloš Ferko 8/10
Ann Marston, Zlomená čepel, třetí kniha trilogie Runové čepele, Wales 2002, preklad:M.Polová, 351s., 362 sk.