Existovali časy, keď spisovatelia nechŕlili nekonečné ságy. Bola to doba majstrov vizuálnej poézie (Zelazny: Amber, Moorcock: Elric). A títo majstri písali príbehy plné hrdinov, krásnych princezien a hradov na útesoch, príbehy, ktorým stačilo k spokojnosti dvesto strán. Netuším, ako to bolo možné, snáď v tom bolo nejaké kúzlo, možno láska k čistému príbehu. Každopádne, toto je jeden z nich. Príbeh. Plnokrvný, nespútaný, divoký. Postkatastrofická Európa, šialené impérium Granbretan a zdanlivo beznádejná snaha grófa Brassa a kölnskeho kniežaťa Doriana Hawkmoona – snaha ostať nažive. A byť slobodný. Aké naivné…
Michael Moorcock, jeden z autorov Novej vlny bol vždy mojou srdcovou záležitosťou. Predovšetkým vďaka Elricovi z Melniboné, antihrdinovi par excellence. Šialený princ, cynický albín so zmyslom pre morbídny humor ma vždy fascinoval. Rovnako ako fantázia jeho autora, divoká, krásna, šialená, geniálna. Moorcock bol určite na tom istom tripe ako Roger Zelazny – sú z jednej doby a z rovnakej krvi. Majstri vizuálnej poézie. Tak ich volám, nie veľmi originálne a zrozumiteľne, ale tak to cítim. Obaja sa vyjadrujú v skratkách, v deji, no zanechávajú v pamäti divoké obrazy krajiny bičovanej búrkou, vlasov vo vetre, sĺz v kútiku očí a padlých rytierov zvierajúcich z posledných síl meč. A tento dar poézie života zveril Moorcock aj svojmu ďalšiemu hrdinovi, Dorianovi Hawkmoonovi, ktorý na čele nosil Čierny drahokam…
Táto kniha spadá do tetralógie Historie kouzelné hůlky (tak budú knihy vydané v češtine). No je samostatná. Bez problémov. Je to divoký príbeh, ktorý zmení dejiny postkatastrofickej Európy. Impérium Granbretan dobýja štát za štátom, zem za zemou a v ceste mu stoja už len maličké ostrovčeky slobody. V Európe je to vlastne už len Kamarg, domov grófa Brassa. Nebyť jeho tvrdohlavosti a schopností, vražední maniaci z Granbretanu by sa pokojne valili za hranice kontinentu – do divočiny Asiakomuny, kniežatstva Muskovie, do Hamadánu či Afriky. Svet sa po poslednej vojne zmenil a Granbretan ho chce sformovať podľa svojho obrazu. Šialeného obrazu, kde sa mágia spája s vedou a kde obe vedú k záhube. Ľudská rasa prestáva byť ľudskou, keď sa do nej zavŕtajú nástroje „vedcov“ Impéria.
Do dokonalého vojnové stroja Granbretanu sa však okrem Brassa dostáva ešte jedno kameň. Kölnske knieža Dorian Hawkmoon sa vzoprie príkazom granbretanského baróna Meliada a namiesto toho, aby zradil Brassa a uniesol jeho dcéru, pridáva sa k nim. Neudrží ho ani diabolský Čierny drahokam, čarovný kameň, ktorý môže Dorianovi vypáliť mozog. Dorian bol vyvolený a vyvolení neprehrávajú tak ľahko. Hlavne nie v prvom dieli tetralógie.
Celá kniha je vlastne fantasy. Mágia je síce kombinovaná strojmi, no sú to stroje za hranicami nášho pochopenia. Je to tá klasická halucinogénna fantastika 70-tych rokov, niečo, čo nemá hranice a o uzde ani nepočulo. Moorcock ženie dej dopredu v pekelnom tempe, až vám je ľúto, keď sa to po tých 160-tich stranách kniha skončí. Ale našťastie sa uzavrie len jedna kapitola, príbeh sa písal ďalej. Prídu ďalšie diely a Dorian bude môcť ďalej bojovať – za lásku, spravodlivosť, šancu na život. Za tie obyčajné alkoholy života…
Je to dobrá kniha, dnes už nič prevratné, ale výborne sa číta. Ako Amber. Ako Elric. Ako… Staré, ale dobré. Doporučujem.