Sám kráľ opäť prichádza (po koľký krát?) spolu so svojim kráľovičom do našich kníhkupectiev. Fanfáry? Počkajte chvíľu…
V románe Černý dům sa Stephen King s Petrom Straubom stretli nad voľným pokračovaním aj u nás známeho Talizmanu. Čitateľ pochopiteľne nemusí poznať reálie predchádzajúceho diela, avšak na znalcov horrorovej bibliografie tohto Američana budú mnohé veci pôsobiť omnoho sugestívnejšie. \„Teritóriá\“ hrajú totiž v príbehu dôležitú rolu.
Práve na precitnutia a pobyty v onom svete chce zabudnúť hlavný protagonista – (dnes už nie 12 ročný) Jack Sawyer. Zavesí povesť dobrého kriminalistu i rušný život pri odhaľovaní zločinov na klinec a vyberie sa na skorý odpočinok uživajúc dôchodkové zabezpečenie štátnych zamestnancov. Kingovo tradičné malé, priam idylické mestečko, sa stane miestom, kde si Jack lieči svoje traumy z detstva. Koľká smola, že práve v tomto zastrčenom kúte Wisconsinu sa na povrch zemský začnú predierať veci, maskované ako obyčajné brutálne vraždy malých detí. Skutočnosť je ako obyčajne omnoho horšia.
Horšia pre Jacka, lepšia pre čitateľa. Konečne sa niečo začína diať . Prvá pätina knihy sa neuveriteľne vlečie. Vlečie asi nie je to správne slovo, natíska sa riecť poletuje. Autori nás nechajú blúdiť nad miestom činu , nazrú do obývačiek i spální, záhrad či lesov, dokonca si z vtáčej perspektívy urobíme výlet do myslí protagonistov. Teoreticky by podobné opisy mohli byť funkčné , žiaľ kráľ asi nevolil správne pri výbere svojej zbroje. Lyriku nezmyselne dopĺňa morbídnymi obrázkami obžraných mŕtvol a potrebný kontrast nedosahuje, skôr znechucuje. Preto kniha pôsobí trochu nevyvážene a my môžeme iba hádať , čo z toho má na svedomí fakt, že román má dvoch otcov. Do zbierky negatív radím aj skutočnosť, že záver = skutočný pobyt v \„Diaľavách\“ je defacto odbavený jednou epizódou . Keďže sa na finále hotovali dobrých 500 strán, je škoda, že stačí praštiť jednu príšeru po hlave bejzbalkou (aj keď zázračnou) a je po paráde. Popritom čitateľ musí stráviť harleyistov ala pohrobkov hippies – možno v Amerike je to skutočne tak, že nad určitú kubatúru vydávajú vodičák iba bitkárom-intelektuálom . Čierno čierna postava zlého reportéra je kompenzovaná síce zľahka schizoidným, ale predsa kladným slepcom – moderátorom. Oveľa viac mi v diele chýba výraznejšia kresba vnútorného rozpadu reality, o ktorej nás spisovatelia chcú silou mocou presvedčiť. Neklamné známky deštrukcie nášho univerza si viem predstaviť ďaleko hrozivejšie, stačí si pozrieť Televízne noviny.
Čo možno na knihe pokladať za pozitívne je určite nadštandardná charakterizácia postáv , vnútorné monológy i úroveň šialenstva či iných duševných chorôb, ktoré osoby úspešne získali, alebo ich dostali do vienka s prvou stranou. Aspoň u tých nie jednofarebných hrdinov to platí. Takisto dej po spomínaných úvodných rozpakoch slušne graduje. Našťastie sa hlavný hrdina nedožije zaslúženého happyendu. To by bola príliš sladká káva na knihu pohybujúcu sa na pomedzí horroru a fantasy.
King nedokáže napísať zlú knihu. S týmto faktom sa treba zmieriť. To sa v jeho veku a postavení jednoducho nesluší. Na svoje si prídu nielen obdivovatelia autora, či žánru, ale ochudobnení nebudú ani ľudia, ktorí na jar leštia emblémy svojich davidsonov prípadne milovníci hudby.
Povedzme teda, že táto kniha patrí medzi tie slabšie. Možno dobrého veľa škodí. Netvrdím , že kráľovstvo treba rovno čiernym súknom obtiahnuť. No na červené to tiež nevyzerá.
Stephen King, Peter Straub: Černý dům – Preklad: L. Bartošková, Beta – Dobrovský 2003, 592 strán, 449 Sk