Väčšina ľudí má rada čokoládu. Je chutná, sladká a podľa najnovších poznatkov vedeckej komunity dokonca prospieva mozgu. Ťažko povedať, či má Hugh Jackman rád čokoládu. Jeho Van Helsing viac ako mozog potrebuje svaly a dobrú mušku, pretože tento expert na netvory všetkého druhu má svoje poslanie: podobne ako James Bond, aj on tvrdo pracuje na záchrane sveta.
Vzťah režiséra Stephena Sommersa k čokoláde tiež nie je všeobecne známy. O to známejší je jeho vzťah k zábave, k filmom a k monštrám. Dokázal to dvoma Múmiami a v súčasnosti to dokazuje aj svojím najnovším dielom, ku ktorému si sám napísal scenár, aby tak divákom ponúkol viac ako dve hodiny nenáročného príbehu, plného tých najnotorickejšie známych netvorov, oblúd či mátoh.
Van Helsing nevie, či bolo jeho detstvo šťastné. Z vlastnej minulosti si totiž nepamätá takmer nič. Z ústneho podania vie iba toľko, že ho na pokraji smrti zachránil tajomný cirkevný rád, ktorý si z Gabriela (tak znie jeho krstné meno) spravil nájomného dobrodruha s licenciou zabíjať neľudské tvory. Podobne ako má agent 007 svojho zbrojmajstra Q, Van Helsing má Carla (David „Faramir“ Wenham) – mnícha s geniálnou invenciou, pokiaľ ide o zbrane, ktorý sa však, na rozdiel od Q, počas deja mení na takmer disneyovskú komickú postavičku, a až v závere sa opäť zhostí svojej úlohy – dohliadnuť, aby Van Helsing v zdraví dokončil svoju misiu.
Hlavným protivníkom Hugha Jackmana je Richard Roxburgh alias gróf Dracula. Ako vieme, upíri holdujú skôr krvi než čokoláde. A práve to spôsobí Helsingovi a jeho družine nemalé potiaže, pretože Dracula je posadnutý túžbou napiť sa telesnej tekutiny Anny Valerious (Kate Beckinsale), ktorú má Van Helsing ochrániť, aby zrušil prastarú kliatbu, uvalenú na jej rod. Okrem upírov a vlkolakov možno vo filme vidieť aj Viktora Frankensteina so svojím oživeným hybridom (ktorý je mimochodom ďaleko najľudskejšou postavou), jeho nie celkom verného sluhu Igora a v kratšej akčnej sekvencii si „šteknú“ aj Dr. Jekyll s Mr. Hydeom.
Sommersov Van Helsing pôsobí čiastočne ako cestopisný film: okrem Transylvánie sa odohráva aj v Budapešti či v Paríži s čerstvo rozostavanou Eifelovkou. Dopravu medzi jednotlivými destináciami zabezpečujú kone, cválajúce veľkolepou panorámou prírody za zvukov kvílenia ženských vokálov, sprevádzaných mohutnými orchestrálnymi výbuchmi, miešajúcimi sa s rezkým španielskym gitarovým motívom (skladateľ Alan Silvestri odviedol skvelú prácu). Film je zasadený do európskej reality 19. storočia, ide však o realitu posunutú. Divák si musí zvyknúť na to, že drevené kočiare tu vybuchujú s nemenej ničivou silou ako cisterna plná nafty, kuše vystreľujú šípy s kadenciou kalašnikova, cesty vedú zásadne po okrajoch bezodných priepastí a každý priemerný človek prešiel aspoň základným výcvikom cirkusovej akrobacie. A ono to napodiv funguje takmer dokonale, nebyť chvíľami odfláknutých počítačových efektov, ktoré narúšajú dokonalosť bizarnej reality. Herecké výkony v tomto prípade neboli potrebné: príšery sú príšerné, hrdinovia sú správne afektovane hrdinskí a Kate Beckinsale má pekný kostým.
Van Helsing je nepochybne filmom takmer pre každého. Len čo sa na plátne objavia záverečné titulky, filmoví kritici sa začnú predbiehať, kto našiel vo filme viacero odkazov na iné diela (od Votrelca cez Hitchcockových Vtákov a Hviezdne vojny až po Indianu Jonesa – no a čo, veď aj Van Helsing nosí klobúk). Rodičia, unavení po práci, si zase môžu pokojne dve hodinky pospať bez obáv, že ich chrápanie v takmer neprestajnom hluku z reproduktorov niekto začuje. No a mládež bude mať na najbližšie dni postarané o rozhovory na tému „videl si, ako ten jeden vlasatý tomu druhému vlasatému parádne priťal?“. Film si, žiaľ, nevychutnajú milovníci čokolády. Tí totiž, na rozdiel od tvorcov filmu, vedia, že ak je sladkostí – čo ako sú chutné – priveľa, stratia svoju výnimočnosť a stanú sa fádnymi. Niečo podobné sa stalo Van Helsingovi niekde v druhej tretine a na záchranu nestačilo ani nie celkom happyendové rozuzlenie.