 |
Genesis: „…quia pulvis es et in pulverem reverteris.“ Prach si a v prach sa obrátiš. Alebo, obrátia ťa… Sú knihy, na ktoré sa nezabúda. Okrem obligátnej Biblie je jednou z nich Millerov Chvalospěv na Leibowitze, kniha, ktorá vyšla v českom preklade v roku 1994. Chvalospěv…, postkatastrofická science-fiction, ktorá zatína veľmi hlboko do ľudskej podstaty, do toho, čo nás ženie neustále dopredu – aj za cenu (nielen) vlastného zničenia. Leibowitz – upálený za vieru v človeka – mi je svedkom, že do prachu nemáme nikdy ďaleko…
Geniálne knihy identifikujem jednoznačne podľa troch znakov. Po prvé, dajú sa čítať ako klasický príbeh bez toho, aby sa človek musel zasekávať na tzv. filozofických pasážach. Dej plynie hladko, v zaujímavej akcii a dialógoch. Tzv. hlboké myšlienky sú vpletené do konania postáv. Po druhé, tieto hlboké myšlienky v knihe skutočne sú – občas si jednoducho založím stránku knihy, opriem sa v kresle a… nechám sa unášať na vlnách fantázie, na vlnách kombinácií mojich skúseností a toho, čo ponúka autor knihy. Geniálna kniha je vlastne len Bránou… No a nakoniec, po dočítaní knihy očakávam ten silný pocit úžasu, o ktorom všetci hovoria. Keď sa mi spätne zobrazí celý dej, keď sa všetky narážky a kľučky spoja do gigantickej rieky Príbehu, keď sa záhady vyjasnia práve tak, aby čosi ostalo zakryté, dráždivé, lákavé… Pocit úžasu, keď autorovi ticho závidím a zároveň mu doprajem jeho talent.
Tak, a všetky tieto moje „požiadavky“ Chvalospěv… spĺňa. Je akčný a plný dialógov – odohráva sa na Zemi po jadrovej katastrofe. Zachytáva tri obdobia Po – v horizonte niekoľko sto rokov – tak, aby sa dostatočne prejavilo neúprosné koleso dejín. Homo sapiens je jednoducho nepoučiteľný a jeho prudká inteligencia v spojení s hierarchickým myslením (ľudia si nikdy nebudú rovní – a nikto nechce ostať na rebríčku tam, kde sa narodil) ho vedie dejinami ako potácajúceho sa námorníka. Vzostupy a pády. Barlou pre opilca je v Millerovom románe cirkev – konkrétne rád sv. Leibowitza, ktorý sa snaží uchovávať vedomosti tak, aby nestrhli ľudstvo znova do jadrovej vyhne. Samozrejme, že sa to nemôže podariť, no snaha mníchov je dojemne… reálna. Spočiatku (tesne po katastrofe) sa snažia chrániť vedomosti bez toho, aby vedeli, čo presne chránia (učia sa naspamäť texty, ktoré nechápu a ukrývajú knihy v jaskyniach), neskôr sa snažia odovzdať vedomosti iba tým pravým a napokon, keď sa koleso znova stočí dolu (ľudia znova vynájdu atómové zbrane a hrozí vojna), napokon sa mnísi rozhodnú koleso dejín Zeme opustiť. Hviezdolet štartuje…
Miller bol predovšetkým poviedkár (Hugo '55 za The Darfsteller) a aj Chvalospěv (Hugo '61) je v podstate zbierkou troch poviedok. Má to svoju výhodu – jednotlivé časti knihy sú dokonale vypointované a pocit úžasu vás zasiahne min. trikrát. A trochu na priblíženie…
Časť prvá: Fiat homo (Chvalospěv je prepletený stovkami latinských citácií bez prekladu – a napodiv vôbec nie na škodu veci. Jednak to dodáva atmosféru a na druhej strane, z kontextu sú latinské texty veľmi dobre pochopiteľné. Fiat homo = Nech je človek!).
V prvej časti sa stretávame s rádom ešte nie svätého Leibowitza (je ešte „len“ blahoslavený), zoznamujeme sa s jeho funkciou – ktorou je ochrana vedomostí. Mnísi sú buď „pamatováci“ (učia sa naspamäť texty) alebo „kniháci“ (starajú sa o archív dokumentov, ktorým nerozumejú – knihy sú spravidla uložené v olovom zaliatych sudoch a ukryté v jaskyniach a pivniciach). A ochrana je skutočne nutná, barbarstvo, ktoré prišlo po katastrofe, zničilo všetko, čomu nerozumelo – a čo pokladalo za pôvodcu vojny. Len Leibowitz, vedec neskôr upálený za vieru v človeka a pokrok, sa dokázal hordám postaviť – a vytvorením rádu uchovať tzv. Memorabilie, informačné bohatstvo budúcej civilizácie. Hlavnou postavičkou tejto časti príbehu je novic Francis, ktorý objaví (za pomoci leibowitzovho „ducha“) protiatómový kryt plný nových dokumentov a táto skutočnosť odštartuje sériu udalostí, vďaka ktorým sa Leibowitz stane svätým. No spokojné budú napokon len krkavce – pretože vedomosti prinášajú moc aj v spustošenom svete a vedomosti uprostred barbarov (a ľudožrútov) zanechávajú obhryzené mŕtvoly na okrajoch púšte… Fiat homo… Človek sa znova obrodil a pokúša sa vydať po ceste nahor. Potáca sa…
Druhá časť je vlastne otváraním brány. Brány poznania. Barbarstvo dostalo tenkú škrupinu civilizácie – vznikajú kráľovstvá a cisárstva a svetská moc sa bije s duchovnou (Bohu božie, cisárovi cisárovo). Rád sv. Leibowitza stojí pred otázkou, komu povoliť prístup k Memorabiliám a komu nie. Čo povedie k pokroku a čo k záhube. Je vedec v službách dobyvačného panovníka poslom života alebo smrti? Druhá časť má názov Fiat lux (Buď svetlo!) a je skutočne (znovuobjav uhlíkovej lampy) aj v prenesenom význame o hľadaní Pochodne pravdy, o hľadaní svetla v temnotách. No aj v tejto časti knihy víťazia predovšetkým krkavce, ktorých je ale ďaleko viac – pretože jedla je dostatok. Koleso začína škrípať pod vrcholom…
Tretia (najkratšia) časť je obrazom pádu. Nesie meno Fiat Voluntas Tua (Nech sa tak stane!) a je príbehom o pravej a falošnej ľudskosti – a príbehom o veľkom rozhodnutí. Krehká rovnováha moci bola znova porušená a obe strany konfliktu vlastnia jadrový arzenál. Geigerove počítače začínajú praskať hlasnejšie… Mnísi hľadajú nový úkryt pre Memorabilie (tisíckrát rozsiahlejšie ako pôvodné) a hľadia pri tom ku hviezdam. Hviezdolet štartuje – kým zvyšok rádu ostáva v prachu a bolesti, ako posledná útecha tým, ktorý prežili úder. Autor sa hlboko zasekol do práva na život, rieši problém eutanázie z pohľadu svetského súcitu a z pohľadu Viery. Lekár kontra mních – a čitateľ si len ťažko vyberie, kto z nich má pravdu (argumenty sú silné na oboch stranách). Spáchať samovraždu (som spálený radiáciou a moje dieťa tiež), alebo bojovať a odovzdať dušu Bohu čistú? Walter Miller ukázal problém z oboch strán, ale – podľa mňa – nepostavil sa na žiadnu. Pretože v týchto otázkach neexistuje jednoznačná odpoveď – aj keď sa dá polemizovať roky a roky. Fiat voluntas tua je azda najpôsobivejší z príbehov Chvalospěvu a niektoré jeho pasáže by si mali vojensko-náboženskí vodcovia čítať namiesto koránu či tór (prípadne Biblie).
Každopádne, Chvalospěv na Leibowitze je vynikajúca kniha, ktorá sa rýchlo číta – no na ktorú sa zabúda veľmi pomaly. Vyšla pred pár rokmi v pomerne veľkom náklade (8 tisíc, na dnešnú dobu dosť), preto sa s ňou často stretnete na policiach kníhkupectiev či antikvariátov. Jednoznačne vám ju doporučujem, je to ozdoba mojej zbierky.
P.S.: Existuje aj pokračovanie Chvalospěvu (Saint Leibowitz and the Wild Horse Woman – česky nevyšlo), ale nie je to už tak celkom dielo Walthera Millera. Po jeho smrti (1996) ho dokončil Terry Bisson („Medvědi objevují oheň“) a vyšlo v novembri 1997 pod Bantam Spectra. Snáď na túto knihu ešte padne zrak niektorého z českých vydavateľov.. Dúfam.
Chvalospěv na Leibowitze, Miller Walter M. Jr, postkatastrofická science-fiction (Laser, orig. A Canticle for Leibowitz, preklad Petr Kotrle, obálka Oliviero Berni, brož., 395 strán, 84 Kč, ISBN 80–85601–89–3)