Historický zvukový záznam číslo 3; rok vzniku: 2003; názov poviedky: Pocta Sandmanovi.
Ak ste sa niekedy obtreli o brakové umenie maskujúce sa pomenovaním komiks, pravdepodobne ste sa stretli so sériou Sandman a zistili, že pojem brak odrazu horkne na jazyku. V prípade, že ste sa nestretli, odporúčam (desiatimi z desiatich mischov). Náš dobre známy fantasta Neil Gaiman ukázal, že vie, a plejáda vynikajúcich kresličov, obťahovačov, farbičov – plus jeden legendárny písmenkár – pomohli.
Moja Pocta Sandmanovi má s komiksovou sériou spoločné iba to, že sa odohráva v ríši Gaimanovho vládcu snov. Tesne po tom, čo sa tadiaľ prehnali Edgar Allan Poe a Douglas Adams, vraví pyšný autor a očakáva zdrvujúce útoky poslucháčov pripravených vytĺcť mu tú fantáziu z hlavy. Ale na koktavého farára nedám dopustiť. No uznajte!
Mimochodom, ak máte pocit, že poviedka je divná, príďte sa niekedy pozrieť do mojich skutočných snov.
Spracovanie nahrávky, skomponovanie a interpretácia sprievodnej hudby: Peter Kučera, Štúdio Opona
Idea, organizačné nadšenie, sponzoring: Ivan Pullman
Pocta Sandmanovi
Jedno ráno sa Viktor istým nezmyselným nedopatrením zabudol zobudiť. Sníval sa mu zaujímavý sen, chcel ho vidieť až do konca, a tak to len predlžoval a predlžoval, sníval a sníval a otáľal so vstávaním, až ho okolie vyhlásilo za mŕtveho. Keď sa napokon zobudil, pohrebný sprievod s jeho truhlou už kráčal na cintorín a Viktor nemohol robiť nič, len si obliecť čierny oblek, pridať sa k smútiacim a pokorne si pozrieť vlastný pohreb bez možnosti nejako ho vylepšiť. Snažil sa ľuďom ukazovať (rozprávať z neznámych príčin nemohol), no tí ho nevideli, pretože hlavy mali sklonené a zrak zakalený slzami. Viktora to dosť naštvalo, pretože ani koniec sna nebol bohvieaký – pointa bola ΠR2, čo, ako iste uznáte, nie je práve originálne. A tak Viktor odovzdane kráčal, niekoľko metrov dokonca sám niesol truhlu, a tváril sa smutne.
Pohrebný sprievod bol odetý čiernobielo, obloha bola zatiahnutá a sivá, Viktor mal navyše tmavé okuliare, takže i čerstvo zazelenená tráva pôsobila naňho neutrálnou pochmúrnosťou. Mladý farár hrozne koktal, vďaka čomu získal ceremoniál pochovávania takmer sarkastický nádych. Viktora prítomnosť farára privádzala do zúrivosti. Nie preto, že koktal, ani preto, že Viktor bol momentálne ateista, ale najmä preto, že farár mu siahal sotva po pás a naviac na ňom bolo zreteľne vidieť, že v detstve si obhrýzal nechty na nohách (prezrádzalo ho najmä to, že na svoj vek bol príliš zhrbený).
Rakvu začali pomaly spúšťať do hrobu. Keď dosadla na dno jamy, odrazu si na čierne drevo sadol odkiaľsi priletivší motýľ. Bol obrovský a pestro sfarbený, čo vytváralo v kontexte s pochmúrnom okolia neprirodzený kontrast. Okrem toho sfarbenie motýlích krídel bolo neuveriteľne jasné aj cez Viktorove okuliare a zdalo sa, že nikto iný ho nevidí. Aký je asi v skutočnosti, preletelo Viktorovi hlavou. Zložil si okuliare a sila farieb ho celkom oslepila. Stratil rovnováhu a spadol priamo na motýľa – do vlastného hrobu.
Tuho privrel oči, rukami si inštinktívne kryl hlavu. Očakával náraz o veko truhly, no nijaký neprichádzal. Už si ani nebol istý, či stále padá. Otvoril oči a zistil, že stojí na okraji kamennej studne uprostred púšte. Zoskočil do piesku a pozrel sa na vlastný odraz vo vode. Na hladine však nijaký odraz nebol, pretože voda všetko žiarenie pohlcovala a tým pádom bola dokonale čierna. Viktor sa vydal priamo za slnkom, no keďže ho oslepovalo, nevšimol si dvere, a čelom narazil do masívneho rámu, v ktorom boli zasadené. Samotné dvere však neboli po stáročiach osamelej existencie v púšti ani zďaleka také pevné ako vyzerali, a po náraze sa vyvrátili z prehnitých pántov, pričom rozvírili kúdoly púštneho piesku zmiešaného s prachom.
Keď sa špina usadila, Viktor stál uprostred rozborenej fabriky bez strechy, poprerastanej bujnejúcou vegetáciou, v ktorej mali úkryty nespočetné rodinky spevavého vtáctva. Vysoko nad Viktorovou hlavou sa vo vetre hompáľali obrovské hodiny, zavesené na pochrómovanej ligotavej reťazi. Hodiny ukazovali digitálny čas a keď zaklonil hlavu, na ich zadnej strane zbadal veľkými písmenami napísané ΠR2.
Prekvapený sa zobudil, pretrel si oči a zistil, že ho vyhlásili za mŕtveho a pohrebný sprievod s jeho truhlou je už na ceste k cintorínu. Viktor na tom nemohol nič zmeniť. Obliekol sa teda do čierneho, nasadil si tmavé okuliare a pridal sa k zástupu trúchliacich, vedených prihrbeným, koktavým farárom.
Predchádzajúce časti:
Robotómia I. (Smiech cez slzy)
Robotómia II. (Myši a iný hmyz)
Nasledujúce časti
Robotómia IV. (Nešťastie
nechodí po Vysokých Tatrách)
Robotómia V. (uvaŽujte s nami!)
Robotómia VI. (Láska prechádza
cez nábytok)
Robotómia VII. (Ste pripravení
na záverečnú?)
Robotómia VIII. (Takmer po
japonsky)