„I v jiných povídkách a románech sice bývají hrdinové podle Kingovy definice mužství a svou archetypální mužnost samozřejmě dokazují mlácením nepřátel po hlavách a hravým dobýváním všech žen, které před nimi neutečou do vrcholku stromu. Avšak tito hrdinové se zabývaji i něčím jiným – zachraňují před zkázou světy a království, hledají magické artefakty, hubí draky. U Johna Normana hrdinové pouze a výlučně znásilňují. A žena musí být u Johna Normana před znásilněním spoutána, zakována do želez, zmrskána a ocejchována žhavým železem. Klinický případ vaginální fóbie obohacené komplexem slabocha, který se bojí přiblížit k ženě, která má volné ruce a může jeho namlouvání rázně odmítnout.“ (Andrzej Sapkowski, V šedých horách zlato není)
Už sa vám niekedy v živote stalo, že by vás predavač odhováral od kúpy knihy? Mne teda nie. Teda až do nedávna, keď som v (kvôli zákonu o reklame nemenovanom) jedinom slovenskom fantasy&sci-fi kníhkupectve narazila na knihu od Johna Normana. Asi dve sekundy mi trvalo, kým som si spomenula, odkiaľ to meno poznám – no predsa zo známej Sapkáčovej úvahy o fantasy! Čítala som ju niekoľkokrát, ako som len mohla zabudnúť? Ihneď som sa na knihu vrhla a pozrela si cenovku. Šesťdesiat slovenských korún. Hm, na to, čo som si od nej sľubovala to bolo dosť, ale ruku na srdce: Kto z vás by po prečítaní úryvku, ktorý som uviedla vyššie, odmietol možnosť si Johna Normana čo i len prelistovať? Alebo iba ja som taká šibnutá?
A teraz si predstavte situáciu, v ktorej som sa odrazu ocitla: Práve som si kúpila knihu od spisovateľa, o ktorom som počula len to najhoršie, knihu, ktorú keď predavač videl v mojich rukách, takmer ma prosil, aby som si ju nekupovala; a snažím sa na to všetko zabudnúť, aby som si na dielo utvorila vlastný a ničím neovplyvnený názor a našla na ňom aspoň niečo pozitívne… (Nakoniec som jednu pozitívnu črtu predsa len našla – kniha má iba 173 strán!)
Pristúpme však k dielu konkrétnejšie. Prvá časť nonalógie Válečník z planety Gor, Kroniky Protizemě opisuje život a všakovaké dobrodružstvá Tarla Cabota, mladého profesora dejepisu pochádzajúceho z Anglicka, ktorý sa však na našej rodnej planéte dlho neohreje. Po stručnom vyrozprávaní svojho dojímavého životného príbehu sa totiž už na trinástej strane dostáva na tajomnú planétu Gor, kam priletel na pozvanie svojho dávno strateného otca… Ešte stále vás tento strhujúci príbeh nezaujal? Tak poďme ďalej: Planéta Gor je zvláštna práve tým, že má poriadne vymakanú techniku, tá je však prístupná iba mystickým kňazom-kráľom, ktorí žiadnym obyčajným smrteľníkom nedajú ujedať zo svojej kaše. Z toho vyplýva, že kňazi-králi vlastnia špičkové vesmírne lode, zatiaľ čo zvyšok planéty ovláda temný stredovek.
Čo asi čaká mladého profesora – ktorý sa zhodou okolností v priebehu niekoľkých strán vytrénuje na najlepšieho bojovníka planéty – v celkom neznámej krajine? Aké plány s ním má jeho milujúci otec? A kto sú vlastne kňazi-králi – bohovia, či len obyčajní ľudia? Tieto a podobné otázky hlavného hrdinu počas celej knihy očividne netrápia. Necháva sa totiž presúvať zo scény do scény a svoje hrdinské i nehrdinské skutky vykonáva bez zjavných príčin. Teda, istá príčina tu je – neschopnosť autora vložiť Tarlovi do hlavy myšlienky zložitejšie, ako má šteniatko pudlíka. A načo udávať dôvody pre svoje rozhodnutia? Človek predsa musí robiť to, čo si od neho vyžaduje príbeh. Doslova. Aj keby to malo znamenať, že uprostred zimy si len tak sám vyrazím na stanovačku, a ani ma nejako zvlášť neprekvapí, keď kdesi v srdci lesa nájdem odkaz od svojho otca napísaný pred štyristo rokmi(!).
Na celom diele ma vlastne najviac hnevá to, že keby som o autorovi nemala vôbec žiadne informácie, z brucha by som mu tipla tak trinásť rokov. Pre takýto vekový priemer je Válečník z planety Gor zrejme určený, lebo si neviem predstaviť, že niekto, kto vychodil základnú školu, by túto knihu pokladal za kvalitné dielo. A taktiež ma po celý čas iritovalo, že Norman sa vôbec nezahadzuje vysvetľovaním myšlienkových pochodov svojich postáv, ale to zrejme patrí k jeho ranopuberťáckemu štýlu.
Keď som sa svojho obľúbeného predavača v nemenovanom sf/f obchode spýtala, či mi knihu „Válečník z planety Gor, Kroniky Protizemě, část I“ neodporúča, iba sa trochu zamračil, poškrabal za uchom a povedal vetu, ktorú si zapamätám do konca života: „Šesťdesiat korún – to sú dve kofoly…“ Vtedy som o jeho názor nedbala – mám totiž problémy so žalúdkom a ku kofeínu v akejkoľvek podobe sa nesmiem ani priblížiť. Teraz som však o niekoľko dní staršia a skúsenejšia a už si nie som až taká istá, že dve kofoly by môjmu zdraviu ublížili viac ako táto kniha. Keď si nabudúce budete kupovať istý brak, uvažujte podobne. Nech by ho už Sapkáč opísal akokoľvek vtipne.