Na Fantázii 16 ma zarazili dve veci. Prvá: časové horizonty. Deň sa zišiel s dňom a týždeň s týždňom. Rok sa zišiel s rokom, storočie so storočím a prišlo nové milénium. Nikdy by ma nebolo napadlo, že ako predplatiteľ Fantázie dostanem nové číslo až v ďalšom tisícročí… Nuž, aj o tomto je fantastika. Druhá vec už na prvý pohľad taká jasná nie je, no napriek tomu má určitú logiku. Fantázia je totiž trochu horšia ako jej apendix Gurun, pretože tam, kde je tento dezinformačný plátok vtipný, tak tam z Fantázie tryská samochvála nehodná jej autorov. To vám vydarený Istrocon až tak stúpol do hlavy, dámy a páni?
Redakcia Fantázie je časťou organizačného tímu Istroconu, a tam je zakopaný pes. Keďže to všetci vieme, nezdalo sa mi veľmi vhodné, aby z celého šesnásteho čísla tryskali chvály na con – prezentované prevažne samotnými organizátormi. A ani Martin Macášek v reportáži sa neráta, tento notorický vyhrávač tombol nie je nezaujatou osobou; mohli ste hodnotenie prenechať niekomu viac od cesty. Viem, že ide o reklamu, no aj tak. Aj mňa potešili spomienky na super con, no… Ehm, no more comment. Možno je to tým, že je táto šestnástka spojením materiálu z viacerých pripravovaných čísel, a tak sa tu tej chvály nahromadilo príliš veľa. Možno. Ale rezalo mi to oči, priatelia!
A to že je Fantázia „trošku“ oneskorená je pochopiteľné. Všetci predsa poznáme problémy s počítačmi a tie sa tentoraz v súlade so zákonom schválnosti vrhli na Ivanhoea. Zhltali mu všetko s apetítom bezdomovca na recepcii. Stalo sa, pohoda. Všetci vieme, že Fantázia je skôr fanzin ako časopis (periodicitou, nie obsahom) a vždy si počkáme na ďalšiu dávku. Dúfame v dvojmesačník, no sme realisti. Škoda len toho oneskorenia dodávky pre predplatiteľov, môj spravodlivý hnev síce (takmer) vyvážil výborný Gurun, no… aj tak. Nabudúce prosím trošku kratší polčas rozpadu, OK?
Inak sa nám Fantázia profesionalizuje. Kombinácia starého designu s novým á la Molcsakyi je celkom fajn, aj keď recenzie na knihy sú trošku zmätené. Predsa len, bodové hodnotenia by mohli byť aj pri recenziách a nie len pri obálkach kníh na okrajoch.
Nové je aj usporiadanie textov. Poviedky sú porozhadzované kade tade a premiešané krátkymi pokecmi. Čo ja viem, aj toto mi pripadalo chaotické, ale zvyknem si. A celkom ľahko, väčšie tráviace problémy som nemal. Našťastie je úvodník vpredu a konečník v …, ehm na druhom konci. Takže som si na začiatok pekne prečítal, ako som vám pochválil minulé číslo. Nuž čo, sľubujem, že to už neurobím :) Reportáže sú OK, rozhovor tiež, Resnick je prima človeka a na cony sa hodí. Bude interview aj s Teddy Bearom? Ale na to, že bol Istrocon pred pol rokom, je tam toho priveľa. Škoda tej časovej medzery…
Téma X-Men je tiež off, zub času sa na Fantázii podpísal viac, ako mi je milé. Pokecy o mojich obľúbených mutantoch sú fajn, ale aj napriek veľkej snahe, X-Men si skôr ako na videu nepozriem. Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky…
Výborná je poézia. Pre mňa to síce bolo déja-vu, pretože som tvorbu týchto básničiek aj s prednesom zažil live na Istrocone, ale aj tak. Niektorí básnici sú fakt dobrí. Niektorí krásne poetickí (Zuska Minichová), niektorí vtipní (Hromovlad, bravo!), niektorí struční (Nalim Lidochaz). Len niektorí sú infantilní, ale tých nebudem menovať…
Poviedky… Božie ústa Ewy Bialoleckej nie sú z toho najlepšieho, čo vytvorila. Nie je tam tá sila empatie, s akou autorka bežne narába, je to skôr poetická hračka s jemným filozofickým podtextom, ktorú by som ale ja zakončil úplne inak. Ewa ma trošku sklamala.
Príjemným, ale nič nové neprinášajúcim príbehom je Soumrak skřetů Jaroslava Poláka. Klasická high fantasy s drsným koncom, no… čosi mi tam stále chýba. Je to predvídateľné, a možno by to chcelo viac humoru. Malo to byť trpko drsné, no mne z toho trčal pátos ako zlomená kopija. Už som ale túto poviedku raz čítal… a teraz som len hľadal… chyby? Už sa konečne musím dokopať k tomu, aby som čosi podobné napísal sám, aby mohli iní kritizovať mňa. V cudzích veciach sa hrabem akosi príliš hlboko…
Tóno Stiffel a jeho „Vždy budem hovoriť navždy“ ma sklamal. Ako vždy, ak sa mám trápne pokúsiť o slovnú hračku. Tóno sa tak dokáže zmotať v slovách, podávaných vedomostiach a nepresvedčivých emóciách, až to bolí. Škoda talentu na neoriginálnu pointu s virtuálnymi realitami a na „jemné, opatrné, nežné bozky“. Karamel ti raz zalepí klávesnicu! Doporučujem do budúcnosti viac škrtania (cca 30% by malo zmiznúť) a prečítať si pred spaním vždy aspoň jednu kapitolu z Chandlerovho Marlowea. Pre vytriezvenie.
Krátke poviedky nekomentujem. Pre istotu. Netuším, čí to bol nápad napísať takéto texty na podobnú tému, no dopadlo to… podivne. Niektorí autori by sa mali nad svojou ďalšou budúcnosťou s prstami na klávesnici vážne zamyslieť. Teda, ak tie poviedky mysleli vážne. Vo Fante 13 by sa snáď tieto texty uplatnili, tu nie.
Poviedka Mareka Bartoviča Hazard sa mi nepáčila už v zborníku Krutohlav a nepáči sa mi ani teraz. Neoriginálna a neobratne napísaná fantasy mi nereže. V roku '94 sa to dalo prežiť, dnes je to odpad. Doba sa zmenili, čitatelia vyrástli. Zo starých ročníkov Ceny Gustáva Reussa sa dá skutočne vytiahnuť len málo, a ani víťazné poviedky nezaručujú kvalitu. Možno by ste sa na toto pitvanie starých „zlatých“ časov novej slovenskej fantastiky mali vykašlať.
Geniálna je naproti tomu poviedka Mareka Matúša Kľúčik. Má svoje chybičky a štylistické kotrmelce (občas príliš zložitá veta), no celé spracovanie má atmosféru. Nie je originálna nápadom, no spôsobom ako je prezentovaná pointa v kontexte k názvu poviedky, je skutočne nádherná. Celý dej ma krásne odviedol od riešenia, aby ma posledný odstavec zabil. A to doslova. S poviedkami tohoto autora by som sa ešte veľmi rád stretol.
Naproti tomu, poviedka Imricha Hollósyho nemá vo Fantázii čo robiť. Ak nájdem vo fantasy like texte konštrukciu „porast viditeľne poznačený dlhodobým nedostatkom vlahy“, chce sa mi zvracať. Sorry, ale je to tak. Zbytočné opisy, ktorým by nepomohlo ani škrtanie a fúzatá pointa – škoda miesta. Aj mne sa pritrafia takéto hnusné texty, no VŽDY ich zadupem hlboko do elektrónov na harddisku, kde im nepomôže nič. Ani najdokonalejšie UNDELETE. Hromovlad sa musel zblázniť, keď tento text pustil von.
Vilo Búr a jeho Kolobeh života je klasický. Klasický Búr. Myslím, že Vilo tak skoro niečo lepšie nevytvorí, snaha o filozofiu vo fantasy predpokladá určitú zrelosť. A tá mu chýba. A Kolobehu chýba šťava, je to podané štýlom príbehov, ktoré si rozprávajú zombíci okolo bráničky cintorína. Je to chladné. A na rozprávanie v prítomnom čase a v prvej osobe už treba viac ako odvahu, na to treba skúsenosti. Aby nevznikla zbytočná hra so slovami, ale aby ostal príbeh. Nepáčilo sa mi to, sorry.
Recenzie sú recenzie. Knižné nekomentujem, sú tam aj moje. Aj voči ním mam určité výhrady a vôbec. K iným recenzentom mám len jednu drobnú poznámku: neprezrádzajte prosím dej. To sa nerobí. Ak neviete, ako povedať dosť, ale nie priveľa, pozrite sa na Thorleifove filmové recenzie – tam je všetko, čo vám (a aj mne) chýba. Má tam dostatok informácií a jeho texty majú šťavu, vtip a spád. Niekdy dokonca aj logiku :) Ako „šťoural“ by som mal poznamenať, že ma mohol uviesť ako zdroj informácií pre časť Film Runnera, ale som slušný a nepoviem to :) Aj tak je väčšina údajov jeho. A je dobrý.
Ak by som to mal zhrnúť, tak Fantázia 16 obsahuje tri vlasy de… tri klady: Červenákove recenzie, poviedku Mareka Matúša a ilustrácie Milana „Miňa“ Schwarza.
Ďalší klad už nepatrí do časopisu – je ním príloha pre predplatiteľov – Gurun. Zistenia o škodlivosti chleba (Viac než 90% trestných činov bolo spáchaných do 24 hodín po požití chleba!!!) ma dostali. A aj vianočné želania malého Jozefka, ktorý ešte stále nemá chvost a vôbec. Na Gurune som sa pobavil viac…
A preto si Fantáziu predplatím aj ďalej. Napriek všetkému. Howgh!