Po prvé, obálka Jura Molčáka je úžasná. Videl som síce tento obraz už stokrát, no vždy je na ňom niečo nové. Je fascinujúci. Škoda, že Molcsakyi nemá trochu viac času na maľovanie. Po druhé, nemôžem hodnotiť recenzie a prevažnú časť publicistiky. Fantázia má oproti eZinom nevýhodu v uzávierkach a bolo by nefér, keby som povedal, že všetko toto som už čítal. Čítal som, ale… Nie som na svete (Slovensku) sám. Čitateľov bohatá nádielka knižných a filmových recenzií určite poteší. Hlavne keď sú z pera Ďura Červenáka. Najmä Film Runner, pokec o novinkách sa mu vydaril – má prehľad a je vtipný. Ako vždy. Pýtate sa potom, čo chcem hodnotiť? No čo asi…? Poviedky.
Zahraničné sú… Sú. Zatratenci Harlana Ellisona majú vynikajúcu myšlienku, no už som ich kedysi čítal – v českom preklade. A toto je druh poviedky, ktorý nedokážete čítať viackrát. Hanbíte sa, že ste človek – a to nie je dobrý pocit. Vychutnal som si preklad Lady Pavelkovej, je dobrý. A nie je to len preklad – na rozdiel od iných, Saša vie aj písať…
Jana Rečková a jej „Jak se to stalo…“? Zvláštna poviedka. Má atmosféru, no chýba jej čo i len štipka originality. A je chaotická, zmätená… zbytočná. Niektoré veci pani Rečkovej sa mi páčia (poviedky o rytierovi Chastovi), táto mi „nesekla“. Možno nabudúce, o Jane Rečkovej je známe, že chŕli texty ako na bežiacom páse.
No to boli zahraničné a takmer zahraničné poviedky. Sú vcelku požívateľné, bez rizika traumy, s trochou zážitku a chvíľkou zábavy. To slovenské… Chúďatká! Opäť sa mi potvrdilo, že Slováci (a Slovenky) sa potrebujú ešte veľa, strašne veľa učiť – a že Cena Gustáva Reussa mi dala na vec iný pohľad. Ako „veterán“ hodnotiacich seminárov sa môžem zodpovedne vyjadriť: slovenské poviedky vo Fantázii 17 stoja za figu. Nie že by im chýbal nápad, to ani nie, ale remeselné spracovanie kríva ako Quasimodo. Akčné scény ponorené do medu, záplava slov, v ktorých sa topí príbeh, početné klišé… Ach jaj, slovenská fantastika!
Marek Solivajs píše cyberpunk (čiastočne politfiction, hraje sa aj s možným geopolitickým vývojom). Možno mal v úmysle napísať akčný cyberpunk. Ťažko povedať. No mňa osobne „ubil“ hneď v prvých odstavcoch vetou „Nebyť plnoautomatizovaných platinových strážnikov s dvadsaťpäťmilimetrovou opakovačkou a taiwanskými senzormi ALL DAYS, ALL BABES (šlohnutých z NASA, všetko kompletizované v moskovských dielňach Kruničeva), nemohlo by sa prevádzkovateľovi o licencii Charkovskej homologizačnej spoločnosti pre živé databázy ani snívať.“ Čo má byť preboha toto?! V akčnej poviedke? Hromovlad, ako ti mohla takáto veta prejsť sitom? A takýmito vetami sa text priam hemží, celkom originálny príbeh umiera na suchoty. Nemôže chytiť dych. Marek nerešpektuje tri základné pravidlá začínajúceho autora – škrtať, škrtať a škrtať! Čitatelia potrebujú rýchlu akciu (v krátkych vetách), hutné dialógy, vtip a ľahkosť v opisoch. Na kieho šľaka mi je informácia o Charkovskej homologizačnej?!!
Eva Cigániková sa pohrala s kontaktom tretieho druhu. Redakcia Fantázie tvrdí, že cítila Simakovský nádych textu. A ja sa pýtam: používa Simak ako štylistický prostriedok naivitu, klišé a záplavu zbytočných slov? Téma je fajn. Prečo nie, strety s cudzími civilizáciami tu nemáme každý deň (ja sa s emzákmi stretávam len každý nepárny utorok o šiestej). No chyba je niekde inde. Rekvizity ako Galaktická patrola, Galaktická rada, Galaktická federácia boli fúzaté už v tzv. zlatom veku, pred štyridsiatimi rokmi! Pojmy ako Otec Koordinátor ma tak hrýzli do očí (Au!), že som začal preskakovať odstavce. Napodiv mi nič z deja neuniklo, stačilo ak som rýchloposuvom zachytil každé tretie slovo v odstavci. Záver je síce naivný (robot ľudskejší ako človek), no celkom chutný – ale kým som sa k nemu prehrýzol, musel som prekonať sedem hôr a sedem riek. Boli to hory zo slov a rieky z písmen. Pre Evu platí to isté, čo pre Mareka – každému kroviu prospeje prerezanie a autorke pod rukami narástla poriadna húština. Talent má, ale chce to prax. Cvik. Desiatky pokusov a omylov. Potom to bude dobré…
A najviac ma naštval Andrej Janičina. Píše akčnú fantasy, naposledy to bol Belet v čísle 11. Nepamätám sa presne, o čo vtedy šlo, no ostala mi v pamäti stopa – bolo to celkom dobré. A teraz? Bože, Andrej, čo si to s tým textom urobil! Čo ti spravili akčné scény? Prečo si ich zalial do jantáru zbytočných slov? Načo sú v akcii vety typu „do Almarothovho šialeného kráľovstva temnoty“??? Prečo naťahuješ vety, keď sa blíži zlom? Chýba ti skrat, boj sa odohráva v popisoch (máš tam kopec vojakov, nech sa medzi sebou rozprávajú, nech štekajú nadávky, ktorými popíšu obludy!), márne som hľadal aj nadhľad a… aspoň trošku originality. Počuj, však si pred písaním hral Diablo II? Kňazi, démoni a bohovia akoby z oka vypadli postavičkám z počítačovej hry. Nebyť správne temného záveru, hodnotil by som poviedku ako najhoršiu z čísla. Takto môžem povedať: „Všetci ste na tom rovnako.“ Chýba vám cvik a skúsenosti, niečo, čo vám dajú len hodiny a hodiny písania. A rady skúsenejších (a nie, Hromovlad to nie je – robí rovnaké chyby ako vy). Doporučuje vám obrátiť sa napr. na Sašu Pavelkovú (www.vimka.sk), ktorá poradí každému – vysvetlí, zoškrtá, povie svoj názor. Sami sa z balastu slov a klišé budete dostávať veľmi dlho a mňa budú veľmi dlho trápiť poviedky vo Fantázii… A to nechcem.
No a na záver dobrá správa. Vo Fantázii je ešte kopa vecí, ktoré som nespomenul a ktoré stoja za to. Dobrý je rozhovor s Jurajom Mad Maxonom, výborný je aj úvodník Ondřeje Neffa, príjemná je poézia pod taktovkou Starej vraždy a veľmi príťažlivá je galéria Boba Eglettona (vidíš Ivan, teraz som si ju všimol!). Škoda len, že Sapkowski je tentoraz v knajpe skôr trápny, asi mal pri písaní zlý deň (zase ho žena bije papučou?).
No nič, Fantázia je fajn časopis, som rád, že je. To, že som bol trochu sklamaný, je podmienené mierou očakávania. Ako vraví vo svojom článku Ďuro Červenák: „Netešte sa na Pána Prsteňov!“ Presne tak. Keď sa priveľmi tešíte, výsledok vás sklame. Aj keď by nemal. Táto Fanta je ako Jar Jar Binks – niekomu sa páči, niekomu nie.
Mne hej…