Keď Card dopísal tetralógiu o Enderovi (Enderova hra, Mluvčí za mrtvé, Xenocida, Deti ducha), vyhlásil, že s týmto literárnym svetom nadobro skončí a málokto veril, že sa k nemu ešte niekedy vráti. Boli však aj takí, ktorí dúfali a Card ich nakoniec predsa len nesklamal. Možno k tomu prispela aj výška honoráru, ktorú mu jeho dvorné vydavateľstvo ponúklo, no každopádne vznikla tieňová trilógia, mapujúca okrem iných hlavne osudy Fazolka, Enderovho priateľa a spolubojovníka proti Termiťanom.
Pred nejakým časom vyšla prvá časť pod názvom Enderov tieň a v týchto dňoch na nás z knižných pultov pokukuje druhá s názvom Hegemonov tieň.
Podobný posun, aký zaznamenala svojho času kniha Mluvčí za mrtvé oproti Enderovej hre, zaznamenal aj Hegemonov tieň oproti Enderovmu tieňu. Prvá časť tieňovej trilógie sledovala viac menej paralelne s hlavnou dejovou líniou z Enderovej hry udalosti smerujúce až k hlavnej bitke s Termiťanmi. Osvetľovala pôvod Fazolka alias Juliana Delphikiho, jeho schopností a bola pomerne akčná a dynamická. Naproti tomu Hegemonov tieň rozvíja osudy aj ďalších detí z Bojovej školy, hlavne však Petry Arkanianovej, arménky, ktorá stačila za deväť rokov v Bojovej škole vyrásť na sympatickú tínedžerku, o ktorú majú pokrivený záujem tie najväčšie svetové veľmoci. Najväčší záujem zo všetkým má však o ňu Achilles, geniálny ale zároveň psychopatický chlapec, ktorého osudy sú až pritesno späté s Fazolkovým detstvom v Rotterdame. Stretnutie s ním končí pre väčšinu ľudí jediným spôsobom. Smrťou.
Na scéne sa konečne objavuje aj Locke alias Peter Wiggin, ktorého vývoj svetovej politiky donúti vystúpiť z krycej identity, naplno zasiahnuť do svetového diania a pokúsiť sa odvrátiť jeden z najväčších vojnových konfliktov v dejinách Zeme. Je však, rovnako ako Ender, príliš inteligentný na to, aby pochopil, že to nedosiahne bez pomoci strategického vojnového mozgu. A jeden taký nosí v hlave práve Fazolek. Peter ale nieje Ender a jeho ambície sú vysoké. Deliaca čiara medzi ním a Achillom je veľmi tenká…
Card sa pokúsil pomocou drobnokresby vykresliť svet našej budúcnosti, ktorá sa navyše odohráva po víťaznej vojne s Termiťanmi. Zem sa veľmi rýchlo otriasla z prežitých hrôz a menšie dravé štáty a spoločnosti sa pomaly rozhliadajú, ako by si odtrhli čo najväčší krajec zo svetovej ekonomiky. Achillom brilantne rozohraná mocensko-politická šachová partia sa zvrháva na sériu čoraz väčších zrád a zákerných podrazov.
Aj keď je to román o deťoch, určite nie je pre deti, pretože brutalita niektorých scén ma vzhľadom na Carda celkom prekvapila. V konečnom dôsledku to možno pričítať ku kladom knihy, pretože napätie sa miestami stupňuje do extrému a nedovolí vám knihu pustiť z rúk skôr, kým scénu, alebo skôr kapitolu či celý román nedočítate.
Cardovi detskí hrdinovia prichádzajú na prah puberty a začínajú ich trápiť otázky, o ktorých doteraz ani netušili, že existujú. Kladú si ich hlavne v poctivo prepracovaných vnútorných monológoch a úvahách. Card sa znova ukázal ako znalec detských duší a vy naozaj uveríte, že jeho postavy majú toľko rokov, koľko im vyplýva z kontextu. Aj keď sú nadmieru inteligentné, stále v nich ostáva to detské fluidum, ktoré sme asi najviac ochutnali v Enderovej hre.
Orson Scott Card je pán autor a písať naozaj vie. Jeho rozprávačský štýl je jednoduchý, príjemný a ľahko stráviteľný. Ak aj do svojich diel občas zakomponuje nejaké útržky filozofie či morálky, sú skryté tak dokonale, že čitateľ si ich ani neuvedomí.
Keďže tento román sa Cardovi pri písaní príliš rozrástol, rozdelil ho na dva a na druhú časť pod názvom Shadow Puppets sa podľa laseráckych avíz môžeme tešiť už čoskoro. Príjemne ma potešil aj autorov obsiahlejší doslov o vzniku Hegemonovho tieňa a kompletná biografia od Martina Šusta.
Orson Scott Card: HegemonŮv stín, orig.: Shadow of The Hegemon, Laser-books 2003, pevná väzba, prekl.: Petr Kotrle, obál. Petr Bauer, 359,– Sk, 306 s.