Chlapec zovrel kameň pevnejšie a pomaly, s rozvahou si preťal žily v zápästí. Tmavá krv zašpinila ostrú hranu kremeňa, skĺzla po dlani k prstom a potom dolu, do trávy. Kvapky zafarbili vysušené steblá a zlepili prach. Už mesiac nepršalo a step bola sivá, jalová.
„Dobre,“ povedal Satibarzan z kmeňa Tocharov, „A teraz…“
Chlapec prikývol. Mal zaťaté zuby. Vystrel ruku pred seba a uprel pohľad do diaľky.
Krv ihneď zaschla. Satibarzan sledoval, ako sa vzduch na mladíkovou rukou zamihotal. Rana sa zacelila a napokon zmizol aj bledý pruh – jazva. Už len černejúce stopy v tráve prezrádzali, čo sa stalo.
„Dobre, vlastné telo ovládaš. No teraz príde čas živlov…“
Chlapec sa zamračil. Bol to nevysoký, útly Tochar, ktorý nikdy nebude stínať nepriateľov v boji. Jeho paže boli uzlovité a chudé, hrudník prepadnutý a ľavú nohu mal zle skrútenú do strany. Keď bol v kolíske, pri sťahovaní, privalil ho zdivočený kôň. Chlapec to prežil, no keď vyrástol, nikdy nebehal s ostatnými stepou, a nikdy nezvieral nohami žrebca. A nikdy nebude. Mal šťastie, že Satibarzan odhalil jeho nadanie.
„Pozri tam!“ Starý čarodejník to povedal nahlas, takmer vykríkol. Spitamen, privyknutý na tichý hlas svojho učiteľa, sa preľakol. No potom sa opanoval a privrel oči, aby pohľadom prenikol cez oblak prachu, ktorý visel nad stepou. Obaja stáli na nízkom kopčeku a pod nimi ležali pastviny najväčšieho skýtskeho kmeňa. Vedeli, že ďaleko, za obzorom sa pasú ohromné stáda koní. No medzi nimi a domovom teraz stál nepriateľ. Oblak prachu nad stepou veštil smrť, ktorá cvála v sedle chlpatých koníkov…
„Sarmati,“ zašepkal Spitamen.
„Tak,“ Čarodejník bol vážny a oči mu horeli. „Sarmati. Za hrebeňom Sivých hôr ženie svoje vozy Alexander z Pelly a Darajvauš – syn šakala a hyeny – pred ním uteká ako posledný zbabelec. Nech ma hodia do Veže mlčania, no preklínam jeho rodinu, ak voľakto z nich prežije. Kde je sila perzských kráľov, keď sa héteri zo západu valia našou stepou a našimi horami, akoby sme boli iba chrobač v suchej tráve? Kde je Dareios, Kráľ kráľov a Pán pánov? Bojovali sme proti nemu, no tento tu – Nečistý – prináša za rieku Oxos iba bolesť a hnev!“
„A strach,“ šepol chlapec.
„A strach,“ prikývol Satibarzan, „Vyčerpali sme svoje kone v boji proti nemu a teraz nás do zeme zadupú títo tu!“
Horda sa vyvalila z prachu, kone boli napokon rýchlejšie ako vietor, ktorý pofukoval stepou. Sarmati bežali v línii, zahnutej po stranách ako luk, hrotmi dopredu. Hnali sa proti Tocharom na kopci a maličká formácia Skýtov sa pred hordou ešte zmenšila. Sarmatov museli byť tisíce, stále ďalší a ďalší sa valili spod žltého oblaku. Hrivy ich koní boli zlepené hlinou a kožené panciere vyzerali ako čierne. Spitamen sa proti svojej vôli zachvel.
Satibarzan si to všimol. „Toto je tvoja posledná skúška, chlapče,“ povedal.
Mladík stuhol. „Sám?“
Čarodejník smutne prikývol. „Zlomili by ma ako trstinu. Prišiel čas, aby som zaspieval Afrosiabovu pieseň. Ja ti už nepomôžem…“
„Atravan, je čas!“
Žrec sa strhol. Skýt docválal na vrchol kopca a v očiach mal hnev. A strach. „Musíš nám pomôcť, učený!“ Nečakal na odpoveď, stočil koňa a hnal sa po svahu dolu.
„Tak vidíš, mocní bojovníci čakajú na nás, Spitamen.“
„Na mrzáka,“ trpko sa usmial chlapec. Step pod nohami sa mu triasla, bili ju tisícky kopýt. Oslabených Tocharov Sarmati čoskoro obkľúčia. Zvyšok kmeňa bojuje na juhu s Alexandrom, a aj keď im už poslali so Satibarzanom správu, Skýti to nestihnú. Nájdu už len vypálené stany a vozy, odohnané stáda a pobitých mužov. A stratené ženy a dcéry. Spitamen sa zhlboka nadýchol. Vystrel ruky k slnku, uklonil sa vode, rieke Oxos na juhu, vetru, ktorý ho hladil po tvári a padol na kolená. Udrel hlavou do prachu…
„Voda, vietor, zem a oheň,“ zašepkal.
Na viečkach ho pálil prach, ktorý sa zmiešal s jeho krvou.
„Voda!“
Spitamen sa postavil. V žilách cítil hnev rieky Oxos, ktorú barbari z hôr volali Amudarja, Rieka z Vysočiny. Kým Syrdarja, Rieka z nížiny bola v lete takmer vyschnutá, Oxos bol naplnený prameňmi Sivých hôr.
Hroty sarmatskej línie sa takmer dotkli tocharských radov…
„Voda!“ vykríkol Spitamen. Z očí mu vytryskli slzy a vyryli mu do špiny na tvári jarčeky. Paže mu skrútila neviditeľná sila.
„Voda!“
Priesvitné postavy sa zaleskli na slnku a postavili sa na kraj tocharskej línie. Kone sa plašili, no Skýti ich zvládli. Stáli ďalej v rade a čakali.
Sarmatské kone boli rozpálené behom, prachom a výkrikmi jazdcov. Keď sa obri z chladnej vody zjavili pred nimi, preľakli sa a začali sa stáčať do bokov, čo najďalej od démonov. Rozbehnuté zvieratá nedokázali jazdci zastaviť. Ich formácia sa zlomila a vtedy Skýti udreli. Niektorí vystúpili z radu a mečom zvýšili chaos v nepriateľských líniách, iní vystrelili do zmätku zopár šípov. Museli ich šetriť, no hrot v slabinách zdivočeného koňa zabije viac nepriateľov ako salva. Sarmatská línia sa zlomila úplne a nájazdníci sa obrátili. Postavili medzi seba a Skýtov oblak prachu a stratili sa v ňom.
„Voda,“ zašepkal Spitamen a padol znova na kolená.
„Daj si pozor,“ povedal čarodejník a ukázal dolu. Spitamen sa postavil, oči mal unavené a nohy sa mu triasli. Voda, ktorú ovládal, bola strašne ďaleko a vzdorovala mu. Zem bola suchá ako práchno a snažila sa vodných démonov pohltiť. Duchovia sa plašili a chlapcovi praskali šľachy námahou. Sústredil sa na tok rieky, cítil jej chlad, neskrotnú silu, vytrvalosť. Sústredil sa… no démoni sa strácali.
„Pozor!“ Tentoraz Satibarzan zasyčal. „Tam, vzadu!“
Spitamen sa preľakol. V oblakoch prachu sa zjavili tmavé postavy, žlté a hnedé, vysoké, obri z hliny. Vypochodovali na rovinu pod kopcom a za nimi sa z kúdolov vyrútili Sarmati. Aj oni mali so sebou žreca. Nájazdníci krúžili na koníkoch okolo obrov, mávali oštepmi a lukmi a ich štíty sa leskli na slnku. Hnedí obri došli až k vodným duchom…
„Sú z prachu,“ zašepkal Spitamen. Starý čarodejník prikývol. Kľakol si, nabral hrsť hliny do dlane a presýpal ju pomedzi prsty. „Prepusť duchov!“ vykríkol.
Spitamen poslúchol. Len prvý z hlinených obrov sa stihol dotknúť postavy z vody. Jeho ruka sa zmenila na blato a zašpinený vodný duch sa stratil. Zem ho vypila.
„Vietor!“ vykríkol chlapec a natiahol ruky do strán. „Vietor!“
Milióny vysušených stebiel sa zachveli. Odkiaľsi zo západu sa prihnal víchor, ktorý strhol jazdcov zo sediel. Skýti boli trochu krytí vrchom kopca, no na Sarmatov dolu na rovine sa vietor vrhol plnou silou. Aj obri sa zachveli a ich obrysy sa rozmazali. Víchor útočil ako baranidlo a démoni z prachu sa stratili. Spitamenovi sa zdalo, že z radov Sarmatov počuje zúfalý výkrik. To kričal ich žrec.
Sarmati sa znova stočili späť. Vietor ich strhával z koní a tie sa plašili. Po rovine sa rozliehalo jačanie…
No po chvíli víchor ustal. Spitamen spadol na zem a nehýbal sa. Satibarzan k nemu priskočil, no chlapec bol v bezvedomí. „Bohovia,“ zašepkal čarodejník.
Ale Sarmati s útokom váhali. Stratili sa v oblakoch prachu a dupot kopýt stíchol.
Čarodejník sa trpko usmial. Sklonil hlavu k zemi. Počúval. Dupot sa strácal v diaľke, no zároveň sa presúval. Mieril viac na sever.
Starec vyskočil. „Pozor!“ skríkol, ako vládal, na bojovníkov na svahu. No tí boli opití chvíľkovým víťazstvom, nepočúvali ho. Preháňali sa hore a dolu, ako mravce v mravenisku. Revali na plné hrdlo. Satibarzan si odpľul. „Psi zbabelí, bojovníci sú na juhu a tu ostala taká… zberba! Vstávaj chlapče!“
Spitamen sa otriasol. „Atravan?“ zašepkal.
„Zvládol si to, no ešte nie je koniec…“
„Nemôžem,“ zastonal chlapec. Hrudník sa mu otriasal kašľom. „Nevládzem.“
„Musíš,“ zavrčal čarodejník.
Cez kopček obďaleč sa preliala vlna Sarmatov. Útočili z nového smeru, medzi nimi a skýtskymi Tocharmi ostal chlapec a jeho učiteľ. No Skýti ešte Sarmatov nemohli vidieť, boli za kopcom. Nájazdníci sa hnali ako búrka.
„Zem!“ vykríkol starý čarodejník. Pustil chlapcovu hlavu a postavil sa sám proti riave. Zaprel sa nohami do hliny a sústredil sa. Step sa mu pod nohami zavlnila. „Zem!“ kričal ako šialený.
Prvý rad Sarmatov spadol. No ďalší prekážku preskočil a hnal sa ďalej. Čarodejník cítil, ako proti nemu ktosi bojuje. Zem sa tíšila, najmocnejší živel sa vzpieral. Toto neboli oblaky prachu, toto bola sila samotnej Matky.
Rev bol čoraz bližšie a Spitamen sa roztriasol. Skýti sa konečne spamätali. Stočili líniu a prehnali sa popri čarodejníkoch. No na ich stála už len sila ocele. Satibarzan padol, ležal v tráve a nehýbal sa.
„Zem!“ vykríkol Spitamen. Zvíjal sa v prachu a zatínal prsty do hliny. „Zem!“
Step sa rozvlnila. Sarmati zrevali a zrazili sa so Skýtmi. Udupaná hlina sa im triasla pod nohami, chlapec ju bičoval bolesťou. Obe armády sa v čele premiešali, vystrekla krv a zaerdžali zdivočené kone.
„Zem!“ Spitamen mal ruky po lakte v hline a cítil ju. „Zem!“
Step sa prepadla a Sarmati zvrieskli. Kone zhadzovali jazdcov, skýtskych aj sarmatských. Meče sa stali zbytočnými, k slovu prišli nože a dýky. Nájazd sa spomalil a veľa hrdinov padlo s prebitou lebkou, darom šialeného koňa. Oblaky žltej hliny zahalili všetko naokolo a po chvíli chlapec oslepol. S rukami v zemi plakal do prachu. Skúsil sa plaziť smerom k Satibarzanovi, no zem mu predlaktia nechcela pustiť. Triasol sa ako vydesené jahňa a snažil sa pohľadom preniknúť cez prach. Mihali sa v ňom tiene…
„Chlapče!“
Spitamen sa strhol. Satibarzan sa vyplazil z temnoty a blížil sa k nemu. Pravé plece mal rozdrvené kopytom a tvár mal zaliatu krvou. No bol to on.
„Ešte to neskončilo. Dunenie sa ozvalo znova, počúvaj!“
Spitamen plakal. Podarilo sa mu vytiahnuť ruky z hliny, mal ich doráňané a pokryté hlbokými jazvami. Necítil si ich, akoby stratili všetku krv.
„Spamätaj sa! Musíš!“
„Čo ešte, Atravan? Čo ešte? Voda nestačila, vietor je príliš divoký a zem prisilná!“
„Oheň,“ zašepkal Satibarzan. „Divoký ako vietor a silný ako zem.“
„Oheň? Čo mu ponúknem? Tráva je zdupaná a krv mu stačiť nebude…“
Satibarzan sklonil hlavu. Zdalo sa, že zamdlel. „Skús to,“ povedal a stíchol.
„Bohovia, pomôžte mi!“ vyhŕkol Spitamen. Zavrel oči, sústredil sa, potlačil rev okolo seba a hľadal. Hľadal oheň, ktorý niekde horí, oheň, ktorý bude môcť použiť. Nasýtený, ktorému postačia nízke steblá trávy. Plamene, ktoré očistia step…
„Oheň!“
Plameň bol jasný, takmer biely. Blčal neďaleko. Chlapec nevedel, kde sa tu vzal, no cítil ho. Pár farsangov na sever, za vyschnutou riekou, v Prekliatej stepi. Spitamen natiahol ruku, aby ho zovrel a preniesol sem, do boja.
No oheň sa bránil. Bol blízko, no chvíľami sa zdal byť strašne ďaleko. Možno je to… dračí plameň, napadlo chlapca. Ale nestaral sa o to, s pohľadom upretým na nehybné telo svojho učiteľa siahal po ohni. Znova a znova. Pálil sa v žiare, no silou vôle priťahoval plamene k sebe. Ešte chvíľu a vypustí ich na nájazdníkov…
„Oheň!“
Taký plameň ešte nikto nevidel. Bol čistý, biely s modrými zábleskmi. Ako boží prst sa postavil do stepi a udrel na Sarmatov. Prerazil oblakmi prachu a kone kričali od strachu. Z pyskov im striekala pena a v očiach mali krv. Nájazdníci, ktorí práve bojovali so Skýtmi, zastali, tí, čo prichádzali ukrytí v prachu zomreli. Páľava do nich udrela žeravou päsťou.
„Oheň!“ vrieskal Spitamen a bičoval plameňmi step. Tráva zhorela tak rýchlo, že sa požiar nestačil rozšíriť, len v mieste, kde dopadol ohnivý bič, v tom mieste zmizlo všetko. Kone, jazdci, zbrane, štíty. Ostal len popol.
Napokon sa chlapec rozplakal a plamene vyhasli.
No Sarmati tu už neboli. Tochari sa obzerali, boľavými očami skúmali obzor. Špinavými rukami si utierali spotené čelá. A nakoniec krčili plecami. Múdrejší ukazovali na temeno kopca, kde stál chlapec so zmrzačenou nohou. Spitamen plakal a triasol sa, slzy padali na nehybné Satibarzanovo telo.
Vyhrali. A história musela ešte chvíľu počkať.
„Nemôžem pochopiť, čo sa stalo, pane. Systémy neukazujú žiadnu poruchu. Všetko je v poriadku… Pozrite sa!“
„Verím vám,“ povedal veliaci dôstojník, „Verím vám, i keď…“
Všetci upierali pohľad na vyvrátený trup rakety, pod ktorou stĺp plameňov tak náhle vyhasol. Bajkonur sa zase raz dostane do novín…