Po nemeckej knižke tu máme zbierku juhoslovanského autora. Žeby prichádzali lepšie časy pre európsku fantastiku na našom trhu?
V knižke srbského autora nájdeme cyklus štyroch poviedok prepojených motívom cesty v čase a postavou tajomného vysokého muža. Namiesto priamočiaréhom, rýchleho deja a transparentnosti angloamarickej fantastiky nám Živkovič ponúka spleť jemných nuáns opisov a pomaly sa odvíjajúcich dejových náznakov v dialógoch či monológoch postáv. Spoznávame paleolingvistku, ktorá zbožňuje horúci čaj, osamelého hodinára- starého mládenca, bláznivú maliarku, astronóma odsúdeného na smrť kvôli svojim objavom. Štyria nehrdinskí hrdinovia – a kdesi v pozadí autor ktorý cíti zodpovednosť za svoje postavy. Živkovič je ,,spisovatel, který na sebe vzal odpovědnost, bez níž se jeho božská všemocnost stává pouhou ďábelskou svévolí" (s.76).Vskutku diabolskou, lebo onen tajomný neznámy je diabol, nepokojný pútnik v čase, Ahasver. Motív známy v literatúre od čias romantizmu (Pútnik Melmoth od Charlesa Roberta Maturina) je odtajomnený, podaný skôr akosi domácky, bez hrôzostrašnosti a napätia, uvážlivo.
Nie div. Hrdinami Živkovičových poviedok sú totiž intelektuáli, ľudia, ktorí neprežívajú sled krkolomných, napínavých dobrodružstiev vonkajšieho sveta. Realizujú sa viac vo vnútri než navonok. Kladú si otázky, týkajúce sa morálky a poznania. Základným problémom ústredného protagonistu prvej poviedky je, či odvolá alebo neodvolá svoje (myšlienkovo) prevratné učenie. Vonkajší dej textu je takmer úplne nahradený vnútorným dianím, epická šírka komornou spoveďou osamelého. Takto napísaný text treba čítať pomaličky, aby sme po dúškoch vychutnali jemnú pointu paleontologičky, ktorá síce získa možnosť na vlastné oči vidieť objekty svojho výskumu, avšak stráca možnosť vychutnať obľúbený čaj, neprestajne varený praľuďmi.
Živkovičove poviedky zaujmú atmosférou. V príbehu o astroňómovi cítime závan dusného sklonku stredoveku, poviedka o hodnárovi nás zavedie do idyly tesne pred prvou svetovou vojnou (tzv. fin de siecle) v stredoeurópskom mestečku. Z hľadiska sci-fi teda ide o nový kolorit. Z hľadiska main streamu nie. Živkovičove poviedky svojou psychologizáciou pripomínajú historické novely Estónca Jana Kroosa alebo Andričovu Travnickú kroniku. Nič nové pod slnkom. Spomenutí páni totiž bez barličiek fantastického ozvláštnenia a moralizovania prenikli naozaj hlboko a ukázali mnoho. Živkovič viac sľubuje, než robí. Za náznakmi sa neskrýva takmer nič. Z Kroosovej či Andričovej techniky ponechal len vonkajšok zdĺhavých opisov, o hlbší prienik do postavy či problému, sa nepokúsil. Vnútorné dianie mnohými slovami vypovedá o málom. Živkovič nie je hutný ako Andrič, ale uvravený, číta sa však rovnako ťažko, lebo si ponecháva jeho ornamentálny štýl – bez zaujímavého obsahu. Namiesto sond do psychiky vidíme vedkyňu posadnutú pitím čaju, či bezvýrazného astronóma. Nalplastickejšie je vykreslená postava hodinára, ktorý dostane možnosť posunom v čase zachrániť svoju milú. Po zdĺhavom úvode pozostávajúcom z opisov a úvah však jeho bezpochyby krásny čin vyznieva malicherne. Živkovičove postavy nie sú obyčajné v zmysle čapkovských figúrok, ktoré žijú v súlade so svojim prostredím, ale triviálne – ony totiž nedosahujú ani úroveň a zaujímavosť svojho prostredia ani úroveň autorových meditácií, ktorými Živkovič text preťažuje. Asi to bude daň jeho kariére teoretika (pozri obálku knižky).
Autor sa usiluje navodiť atmosféru textu, plného významov. Jeho poviedky však pripomínajú nádherne, dokonale vypracované šperkovnice s prázdnym vnútrom. Napriek všetkému som sa však veľmi rád, že sa vydavateľstvo Mladá frnta odhodlalo priblížiť nám kúsok nie príliš známej srbskej fantastiky.
Hodnotenie: 6/10
Zoran Živkovič, Dar času, Praha Mladá fronta 2002 (edice Ikaros), preložila:Pavla Horáková, 85 s, 188 sk.