 |
Drobné telá mali až po brady zabalené do hliny, hlavami sa opierali o náhrobky. Oči upierali k oblohe. Polohlasne počítali hviezdy. Kto zaspí prvý, je baba…
Predstavte si, že ste zablúdili v starobylom centre neznámeho mesta. V ruke zvierate podrobnú mapu a bezradne hľadíte na nič nehovoriace názvy ulíc a stavieb. Na mesto sa znáša súmrak. O necelú hodinu začína večera, ale vy nemáte ani najmenšiu predstavu, kde sa nachádza váš hotel. Vtom k vám pristúpi štíhly muž od hlavy po päty odetý v čiernom a ponúkne vám pomoc. Vďačne sa usmejete. Podáte cudzincovi mapu a necháte sa viesť. Prechádzate najtmavšími a najužšími uličkami aké si dokážete predstaviť; mohli by ste prisahať, že väčšina z nich na mape vôbec nie je, ale bojíte sa nahlas prehovoriť. Možno by to vôbec nebol váš hlas. Napokon sa predsa len pred vami vynorí vysvietená silueta hotela. Chcete sa poďakovať, ale muž v čiernom sa vám pred očami rozplynie vo vzduchu. Zostane vám iba mapa a neurčitý pocit, že tých pár krokov do bezpečia budovy nemusí byť až takých jednoduchých. Tak to chodí, keď si za sprievodcu vyberiete Neila Gaimana.
Ako napovedá úvodný citát, najnovšia Gaimanova kniha je o smrti a všetkých jej podobách. Nič nové pod slnkom, poviete si, no len čo sa prehryziete prvou stránkou zbierky s príznačným názvom Smrť je ešte mladá, pochopíte, koľko vecí o tomto fenoméne ešte nebolo napísaných. Poviedky v zbierke sú uložené v takom poradí, že hoci ide o samostatné príbehy, dohromady tvoria kompaktný celok so spoločnou témou noci (ktorá sa u Gaimana mení na metaforu smrti). Prvá poviedka (Do postele, maličkí!) sa začína západom slnka a posledná (Ranné vtáča) sa končí brieždením, čo vyvoláva dojem, že dej knižky sa odohráva počas jedinej noci.
V celej zbierke sa ani na okamih nemihne iné ako umelé svetlo, čitateľovými spoločníkmi sú tu iba tiene a ľudia so svojimi slabosťami, fóbiami a zdanlivým hrdinstvom. Aj to sa však vo víre ďalších udalostí ukáže byť iba maskou, ktorá po nemilosrdnom prestrihnutí gumičky, držiacej ju na hlave, padá a odhaľuje skutočnú tvár. Autor nepoužíva nijaké bombastické rekvizity. Mrazivú atmosféru doluje s použitím minimalistických prostriedkov. V texte sa prejavuje dokonalá znalosť ľudských charakterov a ich odlišností, o „farebnosť“ sa zase starajú bohato rozkošatené obrazy a metafory.
Zbierka obsahuje päť poviedok. Niektoré z nich boli napísané ešte koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia, ani jedna z nich si však v tom čase nenašla vydavateľa. S odstupom rokov ich Neil Gaiman opäť zobral do rúk a starostlivo prepísal, takže vznikli vlastne nové príbehy. Poviedka Mešec, prilba, rubín je však úplne nová a tematicky patrí do komiksovej série o Sandmanovi. Udalosti v nej sa odohrávajú pred udalosťami, opísanými v prvom Sandmanovskom príbehu. Čitateľ sa dozvedá, ako s pomocou troch nástrojov, vyrvaných z vlastného tela, pán snov postavil svoju ríšu. Je to jediná poviedka v zbierke s prvkami nadprirodzena, všetky ostatné sú čistokrvné horory. Gaiman dokazuje, že vie preniknúť do psychiky malých detí, ktoré nie a nie podobrotky dostať do postele (Do postele, maličkí!), ale nemá problém zvládnuť ani emóciami nabité stretnutie a rozchod milencov v poviedke Polnočné šťastie. Obzvlášť sa jeho majstrovstvo prejavuje pri práci s viacerými postavami. V poviedke Tma padá na mesto noci, kde sa v jednom bare stretnú neznámi ľudia, rozprávajú si strašidelné príbehy a keď sa napokon rozídu, ani jeden z nich sa nevráti domov, zvláda súčasne šesť úplne rozličných charakterov.
Aj u Gaimana však možno nájsť slabšie miesta. Práve príbeh Tma padá na mesto noci až príliš pripomína Dekameron a spôsob, akým sa jednotlivé postavy na ceste domov „stratia“ je miestami popísaný príliš expresívne, na úkor dôveryhodnosti. V poviedke Do postele, maličkí! zase skĺza k opačnému extrému – príliš jemná poetika evokuje Bradburyho, no Gaiman má na rozdiel od neho ešte problém balansovať na hranici pátosu a sentimentu a raz, dva razy ju mierne prekročí.
Najzaujímavejšou a čitateľsky najpríťažlivejšou časťou knihy je nepochybne autorov doslov, v tomto prípade otitulovaný ako Epitaf, ktorému mi nedá nevenovať sa podrobnejšie. Epitaf je písaný formou príbehu. Neil Gaiman sedí v jednej miestnosti so Smrťou a hrajú v kocky. Pravidlá sú jednoduché: kto hodí vyššiu hodnotu, má právo položiť súperovi ľubovoľnú otázku a ten musí pravdivo odpovedať. Víťazom sa stáva ten, kto položí trinástu otázku, čím zároveň získava právo rozhodnúť o osude súpera. Vďaka tomu sa akoby mimochodom dozvedáme mnoho o autorovi (ako začal písať, čo ho najviac inšpiruje, akým spôsobom pri písaní uvažuje…) ako i o samotnej Smrti. Kocka, ktorou hádžu, však nie je obyčajná. Vyrobili ju z kosti prvého človeka a jej strany sú holé. Hodená hodnota závisí výlučne od sily imaginácie súperov – musia druhého presvedčiť, že hodili vyššiu hodnotu. Gaiman sa prejavuje ako mimoriadne hravý a provokatívny rozprávač. Smrť predstavuje (ako v Sandmanovi) sympatická, útla mladá žena s neupravenými havraními vlasmi, oblečená v priliehavých tmavých nohaviciach a voľnej halenke na úzkych ramienkach. Medzi prsiami sa jej hompáľa amulet. Gaimanovi sa čím ďalej tým viac Smrť páči. Vo vzduchu sa vznáša atmosféra jemného flirtu a hustnúci pach erotiky. Obaja súperi sú vyrovnaní, otázky kladú striedavo raz jeden, raz druhý. Čitateľ začína byť zvedavý, kto položí posednú otázku a ako bude znieť…
Zbierka poviedok Smrť je ešte mladá patrí k tým, ktoré nevydáte napospas prachu sadajúcemu na police s knihami po prvom ani druhom prečítaní. Nie je síce hrubá, no o to hutnejšia. Obálka je na to, že ju vytvoril Dave McKean (spolupracovník a autor obálok k Sandmanovi), mimoriadne jednoduchá, ale po prečítaní knihy budete mať pocit, že výstižnejšia ani nemohla byť.
Na záver zostáva len dúfať, že najnovšie dielko Neila Gaimana sa čoskoro objaví aj v českom alebo slovenskom preklade.
Celkové hodnotenie: 9/10 (Epitaf: 10/10)
Zoznam poviedok v origináli:
Up to bed, little ones! Dark falls on the city of night The Purse, the helmet, the ruby Midnight fortune Early bird Epitaph