V našom byte strašilo, a na to sme si už zvykli. Pravda, netušila som, že to robí Kristián. Do nového sme sa nasťahovali až s ním, jajkala som nad krásou bytu a tiež od poriadne nepríjemných pocitov nielen fyzickej povahy. Týždeň po pôrode vojsť do čisto nového bytu, ktorý mal pred perestrojkou, ktorú sme v ňom s Dodom urobili, asi tak dvesto rokov… A vidieť ho zrazu vyleštený, čistučký a biely… hlavne tam, kde nemal byť. Mám na mysli tie fľaky od latexu. Makali sme na ňom ako diví, obzvlášť veľký pôžitok mi to robilo v ôsmom mesiaci.
Bola to nádhera, zrazu si aj s vlastným dieťaťom vojsť do vlastného bytu a dobre vedieť, že najbližšie mesiace to vyzerá na manželskú krízu, pretože som nebola ochotná ani schopná urobiť z bieleho sna normálne obývateľný byt zároveň s dvadsaťštyrihodinovou službou pri Kristiánovi.
Manželská kríza sa nekonala, keďže Dodo načisto zmagorel. Hovorí sa, že ženám po pôrode dramaticky klesne inteligenčný kvocient, ale ja som na vlastné oči sledovala svojho milovaného partnera, ako piští a robí grimasy nad dieťaťom, ktorému sú všetky podobné prejavy zatiaľ cudzie. Dodo sa prekonával v pomoci a ochote podieľať sa na domácich prácach – a ja som len čakala, kedy ho to prejde. Dočkala som sa, samozrejme, ale našťastie ho to držalo dostatočne dlho a doteraz máva pravidelné záchvaty.
Kristián rástol a začínalo strašiť. Samozrejme sme si tú súvislosť neuvedomili, keďže jediná vec, ktorú nás (čiže mňa) dokázala v noci zobudiť, bol Kristiánov plač – a on cez deň spinkal. Zapínali a vypínali sa svetlá (Dodo tvrdil, že to je skrat v stene a chcel zastreliť elektrikárov, ktorí si vypýtali hrozné prachy a toľko isto nás stálo pivo, ktoré počas svojho pobytu vydrúľali), padali inak pevne stojace predmety (Dodo tvrdil, že to je nerovnosť podlahy a chcel zastreliť murárov, ktorí si vypýtali hrozné prachy a toľko isto nás stálo pivo, ktoré počas svojho pobytu vydrúľali) a kývali sa lustre (Dodo tvrdil, že to je statikou budovy a chcel zastreliť statika, ktorý si vypýtal hrozné prachy a našťastie nepil pivo, lebo to by nás už načisto finančne položilo).
Až neskôr sme si uvedomili, že svetlá sa zapínajú samovoľne poskakujúcim vypínačom, dotyčné predmety padali, nech sme ich položili kamkoľvek a lustre sa kývali tak, že ak by za to niesla zodpovednosť statika budovy, už dávno ležíme v ruinách. Postupne sme si skrátka zvykli, že na noc a pri odchode z domu sa musí zatvárať prívod plynu. Akonáhle sa začal samovoľne zapínať a vypínať televízor, programy si preskakovali, ako sa im páčilo, a na Doda sa už v servise dívali ako na psychopatický prípad, museli sme uznať, že v našom byte skrátka straší. A keď s niečím nedokážete pohnúť, aspoň sa tomu smejete. Zvykli sme si, nebáli sme sa, ale otravovalo nás to teda poriadne. Viete, vytackať sa z postele o tretej ráno vypnúť rozjuchaný televízor vám na nálade nepridá.
Kristián rástol a prejavy poltergeista sa pomaly miernili. Alebo sme to už nevnímali. Čestné slovo som ani v päte nemala, že to robí on. Možno aj kdesi v kútiku mysle áno, ale som si istá, že akonáhle tá myšlienka pocítila nutnosť sa predrať na povrch, moja automatická ochrana zdravého rozumu ju zatlačila tam, kam patrila. Konieckoncov, mala som naozaj iné starosti. Kristián bol totiž trochu čudný.
Vlastne bol čudný ešte pred tým, než sa narodil. Bola som šťastne vydatá pol roka, zúrivo sme makali na byte, a v tom čase som akosi otehotnela. Pri jednom obede som to chcela zo seba vypraviť, ale slová nešli von, ani jedlo nešlo dnu. Nebesia, akoby som mala šestnásť a nebola si istá, či je otcom učiteľ telocviku alebo ten milý pán sused. Až si to mama všimla a spýtala sa ma, čo sa deje. Môj brat Janko presne vtedy dojedol, zložil príbor, vstal, pozrel na mňa a utrúsil: „No čo by sa dialo, je tehotná, nie?“
Vypukol rodinný blázinec. Všetci štyria rodičia upadli do eufórie a svokrovia, ktorí si padli do oka rovnakým (dementným, priznajme si to) humorom a pekelnými zvyklosťami oslavovať všetko vrátane príchodu jari, sa rozhodli aj moje otehotnenie osláviť na najvyššej úrovni. Chcela som sa vopchať pod koberec. Tešila som sa na svoje dieťa (no dobre, aj Dodovi priznávam istý podiel) a zrazu okolo mňa dupká celá rodina a dožaduje sa, aby som prezradila meno pre dieťatko.
Obe mamičky, všetky tetušky a vôbec celé príbuzenstvo sa vzácne zhodlo na tom, že budem mať dievčatko a vymýšľali preň mená, nad ktorými mi vlasy vstávali dupkom. Keď prišiel rad na Janka, odfúkol si vlasy z čela a pozrel na mňa: „No, azda by sa k tomu mala nejako vyjadriť tá najpostihnutejšia.“
Nikomu v tej chvíli neprekážalo, že ma označil za najpostihnutejšiu, otočili sa na mňa s tak rozžiarenými očami, že mi ich prišlo ľúto a za nič na svete by som im nepovedala, že žiadne dievčatko sa nekoná. Už len preto, že Doda to tiež strhlo a prihlásil sa u neho prvý záchvat otcovského šialenstva. Nasadila som preto šťastný výraz a zahlaholila: „Nuž, keď to bude dievčatko, asi bude Kristínka.“
Príbuzenská mnohohlavá saň informáciu dôkladne zvážila, poprežúvala a následne mi prichystala ovácie. Po chvíli som ušla do kuchyne a prišiel za mnou Janko. Zrazu sa neuškieral, ale usmieval sa. Kľakol si ku mne, naklonil hlavu nabok a môjmu bruchu povedal: „Ahoj, Kristián.“
Trochu mnou prebehli zimomriavky, ale zvykla som si na jeho predpovede. A veriť im. Teraz nebola debata, ja som si tiež bola stopercentne istá, že sa mi narodí Kristián. Neviem, ako mi napadlo to meno. Nikdy sa mi nepáčilo. Ale v mojom tele rástol Kristián a hotovo.
„Budeš mu krstným,“ chcela som potešiť brata.
Janko zdvihol hlavu a potriasol ňou. „Nebudem. Dávaj naňho pozor, Majka, ešte ho čakajú veľké veci,“ odfúkol si vlasy z čela. Tie mu o pár týždňov ostrihali a poslali ho na východnú hranicu, kde ho o ďalších pár týždňov zastrelili. V tú noc ma Kristián zobudil takým intenzívnym kopaním, až som sa zľakla, že sa rozhodol preboxovať na svet. Do rána som nespala, aj keď sa po chvíli utíšil a len sem tam ma mierne kopol. Na druhý deň zatelefonovali, že Janka posielajú domov v cíne. Skoro som prišla o rozum a skoro o Kristiána.
Pozbierala som sa a okrem divokého úsilia na prerábaní bytu som sa snažila brzdiť nastávajúce staré mamy, ktoré sa pretekali v pletení ružových svetríkov a čiapočiek.
V deň jeho narodenia všetci kolektívne zabudli, že čakali dcérku, vnučku a praneter a oslavovali Kristiána. Nasťahovali sme sa do strašidelného bytu a Kristián nechcel rozprávať. Keď mi už asi štvrtý detský psychológ trpezlivo vysvetlil, že Kristián je nadpriemerne inteligentný, chápavý a bystrý, nemá žiadne problémy s mozgom, jazykom, ušami ani hlasivkami, musela som chtiac-nechtiac uznať, že sa mu jednoducho rozprávať nechce. Kristián mal svoju hlavu a najjednoduchší spôsob, ako niečo u neho dosiahnuť, bolo dohodnúť sa s ním.
O školu nejavil záujem a to ignorovanie sa vôbec nesnažil skrývať. Tú neskutočne dobrú pani učiteľku so zlatým srdcom to trápilo, až si ma raz po rodičovskom (kde som sedela v zúfalej snahe vopchať hlavu pod lavicu a po vzore pštrosa sa urobiť neviditeľnou) zavolala nabok a poradila mi, aby som Kristiána dala vyšetriť, pretože napriek svojim storočným skúsenostiam si s ním nedokáže poradiť.
Stratila som hlavu. Vláčila som svojho syna po vyšetreniach, ale on, mrcha, si to nejako dokázal zariadiť tak, že ma všetci upokojovali, že z toho vyrastie. Mňa už strašilo slovo sociopat. Pri ďalšej túre po detských psychológoch a psychiatroch som v čakárni stretla Angelu, s ktorou sme zdieľali spoločnú izbu v pôrodnici. Jej dcérka sa narodila o deň skôr ako Kristián a nebol to najľahší pôrod. Ako sa mi zverila, ani pokračovanie. Malá mala ťažkosti s učením a zostávala v čítaní, i keď bola prirodzene bystrá. Angela však žiarila ako v reklame. Presne tak mi totiž pripadala, keď mi opisovala nejakú zázračnú metódu, ktorá malej Magduške pomáha trénovať si mozog. „Na, zájdi tam, možno aj Kristiánovi pomôžu,“ strčila mi Angela do ruky nejaký letáčik.
Oná zázračná metóda sa volala biofeedback a vôbec som jej nerozumela. To vám na hlavu pripevnia elektródy a snímajú EEG. Potiaľ som to pochopila. Nuž ale keď to pomohlo Magduške, Kristiánovi to azda neublíži, povedala som si a zavolala tam.
Objednali nás, prišli sme. Vyšetrujúci lekár, plešatý pán s okuliarmi v zlatom ráme tvrdil, že je neurológ a psychológ zároveň. Doktor Krivý nebol idiot a veľmi rýchlo prišiel na spôsob, ako s Kristiánom komunikovať a prehovoriť ho, aby si nechal založiť na hlavu elektródu.
„Tak, Kristián, teraz sa dobre dívaj na ten televízor pred tebou,“ navrhol.
„Myslíte monitor,“ opravil ho Kristián.
„Presne tak, monitor. Vidíš to autíčko? Teraz pobehuje hore-dolu po ceste, ale my chceme, aby išlo pekne v pravom pruhu. Stačí, keď sa na to sústredíš. Skúsiš to?“
Kristián vyjadril súhlas a pozrel na monitor. Pobehujúce autíčko sa razom pekne zaradilo a nehlo sa z cesty. „Ahm,“ povedal doktor Krivý a tváril sa dosť hlúpo. To ma podráždilo. Najprv po ňom chce, aby udržal autíčko napravo, a keď to urobí, tvári sa, akoby to bol neuveriteľný podraz. „Ahm,“ zopakoval neuropsychológ a obrátil sa na mňa. „Viete, v živote sa mi nestalo, aby dieťa dokázalo pri prvom sedení s takou suverenitou udržať autíčko. Skúsime ešte loptičku a lietadlo, no…“
Zasekol sa a vypleštil oči na monitor. Autíčko prešlo do ľavého pruhu a tvrdohlavo sa držalo v protismere. Zrazu sa prekoprclo a začalo sa gúľať po ceste. Kristián sa potichu zasmial, autíčko posledný raz poskočilo a vybuchlo.
Doktor Krivý vyzeral, akoby aj on potreboval pomoc odborníka. Znervóznela som. „Čo sa deje?“ chcela som vedieť.
„Ahm,“ vysvetlil doktor a až po trikrát zopakovanej žiadosti o priblíženie zo seba vychrlil: „To nie je možné, to musí byť porucha programu! Nemôže,“ opravil sám seba. Otočil sa ku mne a takmer kričal: „Chápete to? To nie je možné. Ten program vylučuje, aby autíčko išlo rovno v ľavom pruhu. A je tam zadefinovaná iba jeho jediná podoba!“
„Nechcete mi to vysvetliť?“ zvýšila som hlas. Bála som sa.
„Je vylúčené, aby sa v tom programe autíčko otáčalo a vybuchovalo. Boli sme svedkami nemožného! Kristián, ako si to urobil?“ otočil sa na moju ratolesť, ktorá však iba pokrčila plecami a nehodlala sa tejto téme ďalej venovať.
„Kristián, prosím ťa, musel si to nejako urobiť ty…“
„Ja neviem,“ mykol plecom. Krivý sa opäť otočil na mňa a oči mu žiarili ešte viac, než tie nevkusné okuliare: „To robí Kristián! Neuveriteľné!“
„Chcete mi povedať, že nie je normálny?“ vykríkla som.
„Pravdaže nie je normálny!“ odvetil rovnakým tónom Krivý, až potom si všimol, ako to na mňa zapôsobilo: „Prepáčte, nemyslel som to tak. Kristián je výnimočný,“ zdvihol prst. No to si mi povedal prevratnú novinku, pomyslela som si, ale v tej chvíli lekár položil otázku, ktorá ma nemilosrdne vrátila do reality. Či skôr nereality.
„Nevšimli ste si niečo nezvyčajné v byte – trebárs rozbité poháre, samovoľne sa zapínajúce spotrebiče, padajúce predmety..?“
Večer som Dodovi s plačom vyrozprávala, že ten poltergeist má podobu nášho syna a ako to vyzerá, ešte dokáže aj onakvejšie veci. Dodo ma následne dorazil: „Myslel som si, že to vieš…“
„Viem? Ja? A odkiaľ?“ vybuchla som, keď som sa spamätala.
Až neskôr, keď sme uložili poltergeista do postele, mi Dodo takmer neochotne povedal: „Moja babička nikdy nepotrebovala diaľkové ovládanie na televízor. Okná a dvere v jej byte sa zatvárali samé. Rozsvecovala a zhasínala si svetlá, a to sa k nim ani nepriblížila.“
Ostala som civieť. „Prečo si mi to nepovedal?“ zrúkla som. Pokrčil plecami. „Asi by si mi neverila,“ povedal. „Veď ja som si tiež sám musel všimnúť, že tvoj brat veští a má predtuchy,“ obvinil ma.
„Panebože,“ zaúpela som. „Nejako to máme obaja v rodine.“
„A tie gény sa teraz spojili,“ prikývol Dodo. „Neboj sa, nič sa nedeje. Hlavne, že už vieme, komu máme naplieskať na zadok, keď zase ráno o štvrtej zapne televízor.“
„Jasné, nič sa nedeje,“ vzdala som sa, ale moja nálada sa nijako nezlepšovala. Ani nebol dôvod, keďže napriek môjmu zaprisahávaniu to Krivý nevydržal a niekomu to vykrámil. Až potom nastalo peklo. Kristiánovi prišlo predvolanie na vyšetrenie do nemocnice, bohvieprečo vojenskej. Nemala som rada vojakov, obzvlášť po tom, čo mi niektorý z nich zastrelil brata. Spravodajstvo z neustále sa zhoršujúcej situácie na východnej hranici som zo zásady vypínala. Chcela som ten papier roztrhať, alebo ním vyložiť dno smetiaka, ale Dodo ma zarazil: „Neblázni. Prišli by si po neho.“
„Kto?“ naježila som sa. Nevedela som si predstaviť nikoho, kto by mi vzal Kristiána bez toho, aby pri tom prišiel o život. Dodo len pokrčil plecami a vyhútal obranu.
Vo vojenskej nemocnici som vyrobila výstup hysterickej matky (no, nehrala som to), ktorá trvá na tom, že musí byť pri vyšetreniach svojho syna. Mali ste ich vidieť, zelené mozgy! Armáda chlapov, ktorí by ubránili okresné mesto, a ja som im dala zabrať, že sa ešte dva dni potili. Ale boli v presile. Z ničoho nič mi oznámili, že mám ísť domov a Kristiána si na pár dní nechajú. Už len potom sa zo mňa stala fúria. V istej chvíli ma Dodo schmatol a takmer odvliekol von. Neviem, čo si všimol, ale bledý bol dosť a odmietal mi čokoľvek vysvetliť. Nevídali, zľakol sa nejakej zbrane?
Príchod domov bol príšerný. Byt, z ktorého Kristián nikdy nechýbal, zrazu načisto ohluchol. Prestalo strašiť. Sedeli sme s Dodom v úplnej tme v obývačke a na mňa padla depresia. Z ničoho nič do tej tmy zažiaril televízor. Neschopní slova sme si pozreli večerníček a televízor sa vypol. Až potom som sa mohla rozplakať. Ten Kristiánov pozdrav bol pekný, ale nepotešil ma.
Na druhý deň sme utekali do nemocnice za ním. Tí zelení bastardi nás nechali dve hodiny čakať. Bolo mi to jedno. Kristián bol bledý, unavený a málovravný. Nehovoril nič o tých vyšetreniach, len utrúsil, že hrať sa mohol aj doma. Neboli sme s ním ani štvrťhodinu. Hrdinsky zadržiavajúc plač nám povedal, aby sme si s ním pozreli večerníček. Čo sme aj urobili. Sedeli sme v obývačke, Kristián nám z diaľky zapol televízor a ústami hlásateľky na záver poprial dobrú noc. Ja som plač nezadržiavala. A takto to išlo príliš dlho na to, aby sa to dalo prežiť. V nemocnici som si opäť trochu zazúrila, keď som sa dožadovala, aby mi vrátili syna. Dívali sa cezo mňa, akoby som bola bezvýznamná tlaková níž.
A potom to prišlo. Jedného dňa, keď sme zase raz išli za Kristiánom, nás nenechali čakať. Nepáčilo sa mi to. Ich pevným časom bolo jeden a pol hodiny a po pätnástich minútach s Kristiánom nás rozohnali. Teraz do čakárne, kde sme už poznali každú puklinu v stene, ani nie po desiatich minútach vošiel lekár.
„Mám pre vás zlú správu,“ povedal sústrastne a podo mnou sa podlomili kolená. „V laboratóriu sme mali nehodu, nečakaný výboj elektrického prúdu… Váš syn to neprežil… Je mi to ľúto…“
„Čo?!“ skríkla som, pretože sa mi zdalo, že som sa ocitla v nejakom filme, v ktorom nemám čo robiť.
Lekár mi to zopakoval a ja som opäť zdivočela. Posadla ma zúrivosť, nič viac. „Ja ho chcem vidieť!“
„Prepáčte, to nie je možné,“ zaspätkoval lekár. „Viete, ten výboj, ako by som to… Bol príliš silný, zahynuli pri ňom dvaja ďalší lekári a sestra… Mali sme požiar…“
„CHCEM-HO-VIDIEŤ!!!“
„Nemôžete!“ vydýchol navidomoči zdesený lekár. „Ešte… ešte sme ich nevyniesli. Tá horúčava roztavila všetky plasty, roztavila kov… Aj ich,“ dodal.
Neviem, čo sa dialo potom, a Doda som sa na to nikdy nepýtala. Zrazu sme len sedeli doma, Dodo vyzeral ako stará mátoha, obaja zabalení do deky a neschopní slova alebo pohybu. Kristián bol mŕtvy. Kristián bol mŕtvy. Nie, nedochádzalo mi to. Niečo ma odpojilo od života a plávala som v úplnej tme. Ako keď vám odtrhne nohu, najprv nič necítite, ale tá bolesť potom…
Rakvu nám dali zazváranú a bola podozrivo ľahká. Obaja zarmútení svokrovia trvali na kare. Nikdy nezabudnem na pohľad v očiach mojej mamy, ktorá vošla do kuchyne a našla nás s Dodom, ako sa zvíjame na stoličke od kŕčovitého rehotu. Zrejme si povedala, že to je hystéria a radšej sa vytratila.
Nemala ani potuchy, že v ten večer, keď sme sa vrátili z nemocnice, sa ako obvykle rozžiaril televízor a dívali sme sa na večerníček. Takmer sme zošaleli. Po počiatočnom šoku ma obliala neskutočná úľava. Akoby si stovky rokov zhrbený človek zrazu mohol slobodne vystrieť chrbát.
„On žije!“ opakovala som stále dokola, Dodo sa chrapľavo smial, obom nám tiekli slzy z očí, objímali sme sa, smiali a plakali. „Prečo nám povedali, že zomrel? Prečo mi to urobili?“ prehodila som preskakujúcu platňu na ďalšiu drážku. Dodo sa s idiotickým úsmevom díval na televízor, ktorý zrazu začal prehadzovať kanály.
Spravodajstvo z východnej hranice. Spravodajstvo z východnej hranice. A ešte raz spravodajstvo z východnej hranice. Bola by som to okamžite vypla, ale zdalo sa mi, že ak tú bedňu zhasnem, pretrhne sa jediné puto, jediný dôkaz, že je Kristián nažive.
„Vidíš?“ ukázal Dodo na stovky ranených a mŕtvych. „Preto.“
Vôbec som nechápala, čo môže mať tá prekliata hranica spoločné s mojím poltergeistom. Dodo sa prestal usmievať. „Vojenská nemocnica,“ povedal si ešte sám pre seba a nato sa konečne pustil do svojej teórie. On má vždy nejakú teóriu. „Chcú si ho vychovať, aby im tam spravil poriadky. Vieš si predstaviť, aké veci dokáže, keď zapne televízor dvadsať kilometrov vzdialený? Chcú mať z neho zbraň!“.
„Ale prečo nám povedali, že zomrel?“ trvala som na svojom. Dodo pokrčil plecami. „Asi ho chcú utajiť. Vlastne máme šťastie, že nás nezabili. Nik o ňom nemá vedieť… Tajná zbraň…“
A zrazu som pár vecí pochopila. Stačilo si spomenúť na Janka. Trochu sa mi podlomili kolená, chcela som to Dodovi vysvetliť, ale napokon som si iba sadla a trochu skormútene uzavrela: „Keby Kristián chcel, už je doma. Vieš čo, myslím si, že ho naozaj chcú poslať na východnú hranicu a on tam skutočne pôjde. A dám krk na to, že tam urobí poriadky – ale po svojom.“
Spravodajstvo z východnej hranice od tých čias sledujem pravidelne. Zatiaľ sa nič nedeje, ale niečo sa raz musí stať. Viem to. Myslím na to zakaždým, keď si s Dodom pozeráme večerníček.