 |
Mlok je tvor obojživelný, svojou podstatou plazivý, a len občas sa postaví na zadné – ak mu to niekto prikáže. Kedysi dávno ho k tomu prinútil Karel Čapek, dnes Mlok vstáva, aby zaujal pózu na soške, ktorú získava víťaz literárnej súťaže – pomenovanej netradične ako Cena Karla Čapka. Je to najprestížnejšia súťaž v našom žánri, tak v Čechách, ako aj na Slovensku – a preto nikoho neprekvapí, ak sa najlepšie práce, ktoré bojovali o titul, zídu v knihe. Knihe pestrej, s príjemnou obálkou, v knihe, ktorá si pomaly, ale isto buduje tradíciu. Nuž, Mlok je Mlok – a tentoraz sa nám do rúk dostáva pod kódom 2001.
Až po tento odsek bol úvod použiteľný pre ktorýkoľvek ročník Ceny Karla Čapka (CKČ). To, čím sa Mlok 2001 líši od predošlých sa však tiež dá povedať stručne. Sú to dve slová: blázni a profesionalita.
Cena Karla Čapka má svoje kategórie – podľa rozsahu textov. Tradične najkvalitnejšou časťou je kategória poviedok – a ani v tomto ročníku to nebolo inak. Napokon, absolútnym víťazom ceny sa stal Peter Heteša, s poviedkou Jaina. Nuž, a práve na tomto autorovi sa dajú demonštrovať oba leitmotívy CKČ. Peter Heteša tvorí texty porovnateľné s prácami Brucea Sterlinga, Orsona Scott Carda či Georga R. R. Martina – tvorí s profesionálnou zručnosťou. Jaina je síce cyberpunkovou poviedkou, no je plná citov – podaných presvedčivo, hladko a elegantne. Žiadne zbytočné slová, žiadna papierová hystéria. Láska, smútok, bolesť, radosť – city premiešané internetovým kokteilom sa spájajú v dynamickom pátraní po záhadnej dievčine, autorke zamilovaných e-mailov. Aj keď čitateľ Jainino tajomstvo tuší, bojí sa ho a tak sa ženie k finále stále rýchlejšie a rýchlejšie. Peter Heteša, o ktorom sme dávno nepočuli (ale pamätáte si jeho geniálnu poviedku Adapt, z Ikarie 5/1990?), sa vrátil v lepšej forme, než bol kedykoľvek predtým. Bravo! A ad blázni… Prečítajte si víťaznú poviedku, pochopíte…
Kým v poviedke Jaina víťazila profesionalita nad bláznami, v ďalších textoch kategórie poviedka sa posúva jazýček váh „v prospech“ šialencov. Kousek Leslie Wildové je síce úžasne podmanivý, no keď sa naň pozriete bližšie, je to „iba“ dojímavý a strhujúci príbeh šialených ľudí v obyčajnom americkom mestečku. Martin Kolář má zmysel pre bizarné situácie, jeho príbeh ma zaujal – no nezanechal hlbšiu stopu ako Jaina. Druhé miesto je zaslúžené. Ďalšie poviedky sú už čisto v rukách bláznov a bizarných figúrok – a profesionalita pokrivkáva. Sitra Achra Ivany Kuglerovej je kovbojka v štýle Jiřího Kulhánka, ochutená mágiou, nič viac, nič menej. Bez humoru, nadhľadu – s dobrými nápadmi. Visiaci svet Antona Stiffela a Zusky Minichovej je úžasný nápadom (planéta so skutočne originálnymi podmienkami pre život), no logikou a vzťahmi medzi postavami dostáva profesionalita „na frak“. Nepresvedčivé, cukríkovo sladké, a od stretnutia s mimozemšťanom prirýchle a podávané vo veľkých sústach naraz. Nápad so svetom zaveseným na asteroidoch by si zaslúžil viac… No a napokon poviedka Jany Schirlovej: Nevzpomínam si – tá sa dokonca odohráva v psychiatrickej liečebni. Hrdinove problémy s pamäťou a mimozemšťanmi sú podávané presvedčivo, no ako celok mi poviedka pripadala príliš… umelecká? Konštruovaná pre efekt, nie preto, aby pobavila čitateľa. Ale to je, pravda, znakom poviedok v každej súťaži, ktorá si kladie vyššie ambície…
Krátke poviedky sú kategóriou hračiek, nápadov, ktoré by si niekedy zaslúžili aj viac priestoru. Víťazná krátka práca Procitnutí (Adam Šnobl a Lucie Lukačevičová) je možno jedinou, ktorá obstojí tak, ako bola napísaná. Vtipná a presvedčivá hračička o problémoch umelej inteligencie – áno, tak to môže byť… a pobavil som sa. Ďalšie texty sú už skôr vytrhnuté z kontextu – Pronikání či Poslední souboj by si zaslúžili min. 30 strán. A všetky texty naviac trápi nedostatok profesionality, aj krásne nápady (Předposlední jednorožec Jana Macháčka) sa pokrivili záplavou slov a zbytočných strihov – daň za málo skúseností a snahu byť originálny. Škoda. V krátkej poviedke zakolísal dokonca aj Peter Heteša – jeho Ponorka (Kursk, ako to bolo naozaj) je síce vtipná, no jeden nápad na jedenásť strán textu nestačí… Krátke poviedky sú slabinou CKČ.
A na záver román, tradične pod taktovkou Jany Rečkovej. Vlastne, s menom autorky je povedané všetko. Příliš dlouhé loučení je… „příliš dlouhé“. Jana Rečková má zmysel pre príbeh, no je príliš „ukecaná“. Tak, ako mi to vadilo v zbierke Pečeti Černé pevniny, tak mi to vadilo aj tu. Nápad s logikou alternatívnych svetov po zásahoch v minulosti je síce dobrý, no v desiatkach postáv a v záplave slov som tápal. Príbeh a logika deja sa mi vyjasnili až v závere, keď mi to ktosi z hrdinov po lopate vysvetlil. Postavy a prostredie sú fajn – v tomto je pani Rečková profesionál, no samotný dej by potreboval prerezať. Ako krík ruží… Z tohoto románu mi vychádza ako pravda to, čo sa o Jane Rečkovej traduje – a totiž, že píše skutočne všetko, čo ju napadne a len málokedy po sebe opravuje. Jej talent síce jazdu do finále zvládne, no občas by potrebovala stočiť koč späť na hlavnú cestu. Občas sa snaží ísť po priveľa chodníkoch naraz…
Každopádne, Mlok 2001 za prečítanie a kúpenie stojí. Z chýb autorov sa môžete poučiť (a v ďalších ročníkoch zvíťaziť) a pár textov je skutočne lahôdkou. Pestré, bizarné, korenisté – ako každá zbierka z podobnej súťaže…
Mlok 2001, sbírka vítězných prací Ceny Karla Čapka za rok 2001 (Straky na vrbě, obálka David Spáčil, brož., 307 strán, 160 Kč, ISBN 80–86428–16–8)