 |
Dick nám tentoraz, ako už neraz, ponúka príbeh o hľadaní identity v bludnom kruhu prelinania sa svetov, vedomí, i nevedomí. Je tu prítomná typicky dickovská gnozeologická, etická i ontologická neistota. Svet je trip a trip je svet ako by hovoril Dick. Napokon rafinovaná plynulosť prechodov medzi snom a realitou vedomím a nevedomím naznačuje osobné skúsenosti autora so psychedelikami. Pôsobivo vykreslené postavy (udavačka Kathy) dialógy, ktoré akoby odrapotal guľomet alebo detektívka drsnej školy alebo film rokov päťdesiatych alebo ich splodila dusnohektická atmosféra TÝCH rokov, ktoré u Dicka cítime omnoho dlhšie. Nimi zrodený ťaživý pocit blúdenia, nenachádzania, cudzoty, neistoty nám neuľahčuje interpretáciu či hodnotenie – o to ľahšie sa však text číta. Pekelné tempo a zázračná ľahkosť. Zámlky. Neopisy, antiopisy. Možnologické lapsusy. Hutnosť, až informačná podvýživenosť. Diery, do ktorých môžete vkladať svoje predstavy alebo nad nimi môžete s pohoršením tohoktorýchcemaťvšetkousporiadané pohoršene krútiť hlavou.
V každom prípade, Dick bol natoľko dobrý spisovateľ, že aj nekvalitný text dokázal zamaskovať vskutku prvotriedne – respektíve, jeho “nekvalita” ešte vyčnievala nad štandard. Možno i preto, že väčšina Dickových textov je akosi celostne a celistvo mimo, čo je namojveru opovážlivo vzrušujúce v čase, keď sa všetci snažia byť in.
A práve preto mám Dicka rád. Nekriticky aj s pózou miestami kŕčovitých giest s motkavým tancovaním na črepoch sveta, tentoraz poznačeného krvavo potlačenou študentskou rebéliou, ktorá v dickovom hysterickogrotesknom poňatí prerástla do druhej svetovej vojny (nuž vskutku pre autora typicky optimistický koniec éry detí kvetov) o ktorom neviem, či bol rozbitý rafinovane, alebo nebol schopný rekonštrukcie, lebo autorovou psýchou vopred odsúdený na sebadeštrukciu. Neviem a nechcem to vedieť. Sú tajomstvá, ktoré mrazia i z diaľky tak, že sa vyhýbam bezprostrednému kontaktu s nimi. A čítam s úctou a opatrným pôžitkom.