Útla zbierka poviedok vyšla pri príležitosti Parconu 2000 a prispeli do nej dielami autori zvučných mien… Ondřej Neff, Ludmila Freiová, Josef Nevadba či Jaroslav Mostecký. Motívom zbierky sa stala Nádej, ale keď tak na ňu hľadím – po tom, čo som ju dočítal – je o všetkom možnom, len nie o nádeji. Mala by sa skôr volať Beznádej…
Zbierka je zrejme nepredajná, vyšla vďaka sponzorskej pomoci vydavateľstva Laser – napriek tomu stojí za to sa po nej poohliadnuť (požičať si ju z knihovničky návštevníka Parconu). Takéto antológie dnes nevychádzajú často a táto je celkom dobrá. Niektoré poviedky mi nerezali, ale ako celok na mňa knižočka zapôsobila.
Hmm, spomeniem len kúsky, čo sa mi páčili:
Poslední (Zita). Poviedka Ludmily Freiovej je krehká, ale pritom mrazí do špiku kostí. Neľudská hra na Cudzincov, obzvlášť v detskom prostredí, má atmosféru. Výborné – pani Freiová, tak ako ju máme radi.
Zubaté slnko. Túto čistú fantasy poviedku Jozefa Girovského som už pred tým stretol, no jeho poviedky sa dajú čítať dookola – vždy sa v nich nájde niečo nové. Filip je dobre vytvorená postava… prečítajte si o problémoch jeho talentu.
Čtrnáctý rok na Guláši – Jaroslav Mostecký „umí vyprávět“. Príbeh nie je veľmi originálny, no má spád a atmosféru. Príbeh z gulagu, previazaný so záhadou Tunguzkého asteroidu je dramatický a jeho koniec zamrazí. Je to práve tá beznádej, o ktorej som hovoril.
Dosti těžký případ. Poviedka Ondřeje Neffa je zlatým klincom zbierky, podľa nej je vlastne kniha pomenovaná… a právom. Je to rozvinutý nápad zo Zakázaných technológií (liečebné kokony – prečítajte si v Ikarii alebo na sieti) – zdramatizovaný použitím technológie na liečenie AIDS. Nič nie je také, ako sa zdá byť – pravda je opäť „tam někde venku“. Posledný odsek je klincom do rakvy – pán Neff nestráca schopnosť dokonalej stavby príbehu. Bravo!
Čo na záver? Ak ste to nečítali, je to vaša chyba – máte chodiť na cony… V záplave mohutných románových cyklov takáto útla zbierka zažiari ako zelený lúč.