Po knihe som siahla preto, lebo ma zaujalo meno autora, o ktorom viem, že spolupracoval s A.C.Clarkom na cykle „Rama“. A fakt, že sa jedná o sci-fi. Stále mám totiž pocit, že toho fantasy je na trhu predsa len viac. A tak každé scifíčko vítam ako príjemné osvieženie. Lenže – ako to už býva, nie každé osvieženie je to pravé orechové, všakáno…
Inžinier Johann Eberhardt sa spolu s biskupkou Michaelitov Beatrice a ďalšími osobami, ktoré mali rovnako ako on zážitok s mimozemskými bytosťami – žiarivými stužkami, dostáva na palubu akejsi kozmickej lode, simulujúcu planétu, kde sú členovia skupiny od seba oddelení. Johann a Beatrice sú umiestnení na krásny ostrov, izolovaný od všetkého naokolo oceánom. Keďže Beatrice je duchovná a zložila sľub čistoty, Johann tento fakt rešpektuje, žijú spolu ako priatelia. Na ostrove sa však objavuje Yasin, akási čierna ovca bývalého kolektívu, človek zlý a násilnícky. Je mu jedno, že je Beatrice rehoľníčka. Pokúsi sa zabiť Johanna a Beatrice znásilní. Johann sa z jeho pasce vyslobodí, Yasina zabije a tak pomstí Beatricino poníženie. Beatrice porodí dcérku a umiera pri tom. Johanna prosí, aby jej dieťa vychoval. Prvých 6 mesiacov mu pri tom pomáha akási Beatricina dvojníčka v Bielozemi, ako si Johann pomenoval miesto, kde sa s dieťaťom ocitol. Po návrate na ostrov vychováva Mariu sám…Časom dostávajú znamenie, že smú ostrov opustiť. Vypravia sa teda v člne na oceán a po peripetách s podivnými vodnými tvormi nachádzajú na vzdialenom pobreží zbytky pôvodnej skupiny. Keď Johann uzavrie partnerský zväzok s Vivien, Maria sa mu odcudzí a jej správanie sa zmení. Jej útek ju i Johanna privedie k ďalším inteligentným bytostiam. Po návrate do tábora však zisťujú, že Vivian a všetci ostatní sú preč. Po neúspešnom čakaní sa teda vracajú k svojim chlpatým priateľom, ale nenachádzajú ani ich. Padnú do zajatia vodných tvorov, ktorí im tak „spríjemnili“ cestu cez oceán a v labyrinte kobiek zisťujú, že je to vlastne čosi, ako zoo – zhromaždenie rôznych živočíšnych druhov. Stretávajú sa tam s priateľmi. Johann doplatí na svoju zvedavosť a po jednej z výzvedných výprav je uväznený v samotke. Tam sa mu zjavuje Beatrice a povie mu, že on i celá skupina budú čoskoro premiestnení na inú planétu. Tak sa stane. V novom domove Beatrice navštívi Johanna ešte raz, aby ho varovala pred nocou dvojitého splnu, ktorá vraj môže zničiť všetko živé… Podľa jej inštrukcií Johann hľadá prostriedok na záchranu…
Celé je to vlastne zas o experimente nejakej vyššej vesmírnej inteligencie, ktorého účel mi však akosi unikol. Neviem, asi som nečítala dosť pozorne. Vysvetlenie toho všetkého snáď príde v ďalšom dieli, ak nejaký bude, pretože táto kniha je zaraďovaná ako voľné pokračovanie cyklu „Rama“. Ale nemám pocit, že by dosahovala úroveň tohto cyklu… Nemám rada v knihách tohto typu zbytočné filozofovanie a mysticko-náboženské spády. A presne toho je „Noc dvojího úplňku“ plná. Nemám rada, keď niekto v rámci akéhosi pomerne nejasného experimentu používa ľudí ako pokusné morčatá. Ale prehryznem to. Čo ma v tejto knihe odpílilo, bol záver. Úplne som stratila prehľad o jednotlivých generáciách, len Johann bol „večne živý“. A dokonca stále, aj po svojej šesťdesiatke, žiadaný ako sexuálny partner a potenciálny darca genofondu. No a inštruktáž o prvom pohlavnom styku a výbere vhodného partnera – tak tá je úplne kúzelná… Tá ma vyradila nadobro.
Ja teda neviem, ale od tejto knihy som čakala viac. A fakt niečo úplne iné. Hlavne po prečítaní všetkých anotácií a informácií na obale. A´propo – obal. Ten vraj predáva. No – fakt neviem, koľko exemplárov knihy predá tento obal… Ak vás neodradí a máte chuť na laboratórne cvičenie s nábožensko-filozofickým podtextom, tak vám prajem príjemné čítanie…