 |
Milí čitatelia Fantázie Online!
Paráda, nadpis bez chyby, aj keď je z jednej štvrtiny v angličtine. Takže vitajte na predpremiérovom predstavení novej rubriky! Naozaj sa rozbehne až v pondelok a vracať by sa mala v týždňových intervaloch. Bola by však večná škoda nevyužiť na jej odštartovanie práve tento skvelý deň s trinástkou na drese. V prípade krajnej núdze naň môžeme hodiť všetky budúce nezdary, omeškania, nepresnosti či gramatické chyby. No a čo, že nie sme poverčiví! O rubrike viac v pondelok, teraz sa už zahryznite do toho podstatného.
A užite si pekný…
Piatok trinásteho
Viktor zaspal. Keď otvoril oči, mal byť už dve hodiny v práci. To sa nám ten piatok trinásteho pekne začína!
Ulica vyzerala inak. Všetky budovy, obchody, dopravné značky i nápisy boli na svojich miestach, ale chýbal tam ruch. Mesto bolo ľudoprázdne. Viktor kráčal smerom k svojej práci a s miernym prekvapením pozoroval, že nezvyčajná situácia ho vôbec neznepokojuje.
Pred malým kinom stál muž v uniforme a už zďaleka sa na Viktora usmieval.
„Vitajte, pane, už vás čakajú.“
„Ponáhľam sa do práce,“ povedal Viktor. Nebola to celkom pravda.
Úsmev muža v rovnošate sa ešte rozšíril. „Dnes máte voľno,“ povedal a pokynul smerom k vchodu.
Vestibul kina bol prázdny. Na konci stál namiesto pokladne bohato zdobený výťah. Muž k nemu zamieril. Stlačil gombík. Dvere sa otvorili a Viktora oslepilo jasné svetlo. Muž sa uklonil a naznačil Viktorovi, aby nastúpil prvý.
„Kam ma vediete?“ spýtal sa Viktor.
Muž zmietol zo služobného saka neviditeľnú smeť a priložil si prst k ústam. Druhú ruku natiahol k Viktorovi.
„Váš lístok, pane,“ povedal, keď videl Viktorove rozpaky.
„Aký lístok?“
„Ľubovoľný.“ V očiach mu žiarili hviezdičky radosti.
„Žiadny nemám,“ povedal Viktor. „Do práce chodím pešo,“ vysvetlil.
„Skúste ho pohľadať, pane.“
Viktor strčil ruky do vreciek s úmyslom prevrátiť ich naruby, ľavou rukou však nahmatal akýsi papierik. Keď ju vybral z vrecka, držal v nej lístok z divadla, v ktorom v živote nebol. Podal lístok mužovi.
Uniformovaný muž poďakoval a bez toho, aby sa na lístok pozrel, vložil si ho do vrecka. Potom stlačil jediný gombík vo výťahu, na ktorom bol symbol šípky smerujúcej nahor. Výťah sa rozbehol.
Budova, v ktorej sa nachádzalo kino, mala iba dve poschodia, ale cesta výťahom trvala viac ako hodinu. Za celý čas prehodili obidvaja pasažieri sotva niekoľko slov. Viktor stále nevedel, čo sa deje, no pokoj, vyžarujúci z muža, pôsobil zrejme aj naňho.
„Môžete vystúpiť, pane.“
Dvere výťahu sa otvorili. Pred Viktorom sa rozprestierala záhrada. Presne tak si predstavoval raj. Obrátil sa späť k mužovi, ale výťah tam už nebol.
Niekto ho chytil za ruku.
„Vitajte v nebi.“ Viktor hľadel na nádhernú ženu a napriek jej nahote necítil rozpaky.
„Prosím?“ spýtal sa.
Žena sa usmiala a ťahala ho za sebou. Ukázala mu všetko: prekrásne rastliny, nevídané živočíchy, chrámy aj skromné domčeky vystavané z pospletaných výhonkov vegetácie. Stretali ľudí. Viktor niektorých poznal: buď z vlastnej mladosti, alebo z televízie. Boli do jedného nahí. Ale nie všetko v záhrade bolo krásne. Z odľahlých kútov sa ozývali výkriky hrôzy a aj obloha tam bola temnejšia. Žena mu vysvetlila, že aj v nebi môžu ľudia trpieť, ak si to želajú.
„Bolo mi potešením,“ povedal Viktor na konci prehliadky a pobozkal žene ruku.
„Odchádzate?“ posmutnela.
„Mám povinnosti.“
„Nepáči sa vám u nás?“
„Veľmi,“ povedal Viktor. „Až sa mi nechce veriť, že sa mi to iba sníva.“
Žena sa usmiala.
„Je to sen, však?“
Žena prikývla. „Ale môžete v ňom zostať, ako dlho budete chcieť.“
„Som zvedavý, čo ma čaká dole,“ povedal Viktor a rozlúčil sa.
Žena ho priviedla k výťahu. Viktor si prehmatal vrecká, ale nič v nich nenašiel.
„Spiatočná cesta je zadarmo, pane,“ povedal muž v rovnošate a stlačil jediný gombík vo výťahu, na ktorom bol symbol šípky smerujúcej nadol.
Viktor sa prebral. Bol malátny a dezorientovaný. Do nosa mu udrel nemocničný pach. Šum v ušiach sa postupne menil na útržky slov. Zhlboka sa nadýchol a sústredil sa. Vybavili sa mu spomienky na posledné udalosti: Je piatok, trinásty január dvetisíc šesť. Ponáhľal sa do práce. Chodník pred kinom bol pokrytý ľadom. Viktor sa pošmykol. Kútikom oka zazrel tenký kovový stĺpik a viac si nepamätal. Potom mal ten sen a teraz sa prebral na nemocničnom lôžku.
Z hrudníka sa mu do tela šírila bolesť. Otvoril oči a pokúsil sa zaostriť, ale svet vyzeral ako obrazovka rozladeného televízora.
Všimli si ho: „Nenamáhajte sa, pane. Pokojne ležte a odpočívajte. Máte za sebou dve operácie a ďalšie dve vás ešte čakajú.“
Viktor ich počúvol. Zavrel oči a takmer v okamihu zaspal.
Znovu stál pred kinom. Ulica bola plná ponáhľajúcich sa ľudí. Viktor sa chcel vyhnúť staršej dáme, ale pokĺzol sa na ľade. Stratil rovnováhu a padal. Trvalo to viac ako hodinu a dopad bol úplne mäkký. Keď sa lepšie prizrel, zistil, že sedí na hromade ľudských koží. Zošmykol sa na pevnú zem a rozhliadol sa. Naľavo sa rozprestierala nekonečná planina pokrytá plameňmi, napravo sa do výšky týčila stena, na ktorej viseli dolu hlavou tisícky kvíliacich tiel stiahnutých z kože. Obloha mala farbu krvi.
Dotkla sa ho chlpatá ruka.
„Kotol alebo stena?“ spýtal sa chrapľavý hlas a rozrehotal sa.
Viktor sa obrátil. Postava si siahla rukou na rohy a chvostom zametala zem okolo nôh zakončených kopytami.
„V skutočnosti vyzerám úplne inak,“ povedal Lucifer. „Ale ak trváš na tejto podobe… Kotol alebo stena?“ zopakoval otázku.
Viktor sa zamračil a vykrútil si ruku zo zovretia príšery. Lucifer vyceril zuby a vrazil mu do hrude trojzubec. Takmer to nebolelo.
Je to len sen, opakoval si v duchu Viktor.
Lucifer sa rozrehotal, akoby mu čítal myšlienky: „A môžeš v ňom zostať, ako dlho budeš chcieť.“
„Predošlý sa mi páčil viac,“ povedal Viktor.
„Sám si si vybral,“ povedal Lucifer, prehodil si trojzubec cez plece a zamieril k stene.
„Čas úmrtia: trinásť hodín, trinásť minút,“ povedal chirurg a prikryl Viktorovu meravú tvár plachtou.