 |
Zííív, dobré ráno!
Neviem, ako pre vás, ale pre mňa je každý pondelok jedným dlhočizným ránom, kedy sa pomaly prebúdzam z víkendu. Ale nie o tom som chcel.
V piatok sme mali predpremiéru novučičkej rubriky, na Fantázii Online javu vskutku nevídaného. Dnes je načase konečne vysvetliť, čo je to vlastne za čudo. Nádych…
Ohnivé pero bude zverejňovať poviedky. Krátke, ba až mikro, aby ste si dlhým zízaním na monitor nekazili oči viac, ako to bežne robíte.
Ohnivé pero sa bude venovať všetkým žánrom fantastickej literatúry.
Ohnivé pero vám prinesie výlučne nové, nepublikované poviedky.
Ohnivé pero budú zásobovať viacerí autori – od dvoch vyššie. Koľkí, to je zatiaľ vo hviezde, dúfajme, že nie v čiernej diere.
Ohnivé pero vám dá možnosť schuti si zakritizovať v tradičných komentároch.
Koniec reklamného bloku. Zostáva ešte rozšifrovať názov rubriky – Ohnivé pero. Nuž, mikropoviedky majú tú vzácnu vlastnosť, že sa píšu i čítajú oveľa rýchlejšie ako ostatné prozaické žánre. Takmer môžete vidieť ohnivú stopu za svojím pohľadom. A podobne je to s perom, aj keď v dobe počítačov skôr symbolicky.
Dnes si ešte prečítate poviedku z môjho počítača, ale už budúci pondelok sa môžete tešiť na Miloša Ferka.
Držím vám aj rubrike palce a prajem príjemné zobúdzanie.
Mašinka
Počítač zapĺňal takmer celú výrobnú halu. Po obvode mal rozmiestnené ciferníky, tlačidlá, blikajúce kontrolky, páčky, vypínače, obrazovky a ktovie čo ešte. Profesor filozofie Svätopluk Zelienka hľadel na štylizovaný nápis, ktorý štvormetrovými písmenami hlásal, že počítač sa volá Aristoteles 02.
„My mu tu hovoríme Mašinka,“ povedal inžinier Drábik, ktorý Zelienku sprevádzal. Počas krátkej exkurzie si profesor v zhustenej podobe vypočul množstvo technických podrobností a parametrov stroja. Drvivej väčšine z toho nerozumel, ale radšej sa na nič nepýtal.
„Prvého predstaviteľa dokonalej umelej inteligencie som si vždy predstavoval o niečo menšieho a… elegantnejšieho,“ neodpustil si Zelienka.
Inžinier mykol plecami. „Pre nás sú dôležité výsledky.“
„Ktoré nie sú veľmi presvedčivé, ako mi povedali.“
„Nebude vám vadiť dym?“ spýtal sa inžinier.
„Bude,“ povedal Zelienka a inžinier si chudými prstami roztrasene pripálil cigaretu. Tvár mal pokrytú nezdravými škvrnami a oči mu križovala sieť červených žiliek ako u človeka, ktorý niekoľko dní nespal.
„Preto sme vás sem pozvali,“ pokračoval inžinier. „Potrebujeme vašu pomoc.“
„O počítačoch neviem nič,“ povedal profesor. „Netuším, ako by som mohol byť užitočný.“
Inžinier Drábik sa pohol a profesor ho, rozháňajúc rukami cigaretový dym, nasledoval.
„Vložili sme doňho všetko, čo moderná veda vie o umelej inteligencii. Je schopný spracovávať a triediť informácie. Dokáže formulovať myšlienky a učiť sa na vlastných chybách ako aj na chybách iných. Mohli by ste povedať, že uvažuje. Dokáže odpovedať na drvivú väčšinu otázok, ale pri tých, ktoré nás zaujímajú predovšetkým, iba bľaboce. Problém je v abstrakcii.“
Inžinier prudko zastal pred jedným z výklenkov, takže profesor doňho takmer narazil. Drábik plesol rukou po masívnom kovovom plášti Mašinky a obrátil sa k Zelienkovi.
„Všetky tie svetielka a ciferníky sú len vizuálne zaujímavé atrapy. Dôležité je to, čo je vo vnútri. A to nás trápi.“
„Čo odo mňa chcete?“
„Naučte Mašinku filozofickému mysleniu.“
Profesor sa uškrnul. Drábik vyvrátil hlavu nahor.
„Mohli by ste ustúpiť o dva kroky dozadu?“
„Prečo?“ spýtal sa profesor, ale dym z Drábikových úst ho prinútil poslúchnuť skôr ako dostal odpoveď. Ocitol sa vo výklenku počítača.
„Kvôli bezpečnosti,“ povedal inžinier a siahol na jedno z tlačidiel.
Pohyblivá stena uväznila profesora vo výklenku.
„Okamžite ma pustite!“
„Je mi to ľúto,“ povedal inžinier a v jeho hlase bolo počuť, že to myslí úprimne. „Potrebujeme výsledky. Zhora na nás tlačia.“
„Vravím, že vám neviem pomôcť.“
„Nemusíte robiť nič, v čom sa nevyznáte. Stačí, ak budete premýšľať.“
Profesor začal udierať do počítača.
„To vám nepomôže,“ povedal Drábik. „Choďte za ostatnými.“
„Za kým? Nikam nepôjdem, kým ma nepustíte. To je škandál!“
V tesnom priestore začalo byť odrazu horúco. Steny sa rozpálili dočervena. Za profesorovým chrbtom sa otvorili dvere a Zelienka cez ne chtiac-nechtiac musel ujsť do útrob Mašinky. Kráčal osvetlenou chodbičkou, ktorá ho doviedla do pomerne veľkej miestnosti.
„Dostali ďalšieho,“ povedal niekto.
Profesor Zelienka civel na skupinku ľudí v kúte. Boli to postarší muži, väčšinou bradatí a s hrubými okuliarami. V rukách mali karty.
„Ty si filozof?“ spýtal sa ho jeden z nich.
Profesor mlčky prikývol.
„Nehovoril som, že ďalší bude filozof?“ potešil sa muž a vyzbieral od ostatných drobné mince.
„A kto ste vy?“
„Toto je matematik,“ ujal sa vysvetľovania víťaz stávky. „Tento zase fyzik, tamten chemik, tu je teológ a ja som bývalý politik.“
„Aký je zmysel života, Mašinka?“ zaburácal hlas zhora, zosilnený ampliónom.
Profesor Zelienka sa strhol.
„To je pre teba,“ povedal politik a postrčil ho k stene. „Rozprávaj do toho lievika.“
„Čože?“
„Do lievika.“
Profesor pristúpil k lievikovitému výstupku.
„Pustite ma von,“ povedal.
„Aký je zmysel života?“ zopakoval hlas.
„To je absurdné! Nič vám nepoviem!“ kričal profesor.
„Radšej im povedzte, čo viete,“ poradil mu teológ.
„Hm?“
„Ak nebudete spolupracovať, nepošlú nám jedlo. Nie ste tu sám.“
„Čakáme na odpoveď, Mašinka. Čo je zmyslom života?“
„Hovno!“ vyskočil profesor Zelienka.
„Odpoveď prijatá. Postupujem na vyhodnotenie a overenie,“ oznámil hlas.
V stene sa objavil otvor, z ktorého sa vysunula zásuvka na kolieskach. Na jej dne ležal kus chleba, misky s maslom a lekvárom a dve plastové fľaše s minerálkou.
Vážení učenci sa vrhli na potravu ako supy. Profesor Zelienka ich pozoroval a v duchu preklínal deň, keď sa rozhodol študovať filozofiu.