 |
Ahojte!
K poverčivosti mám ďaleko, ale čo sa týka pondelkov trinásteho, zastávam podobný názor ako Garfield – radšej sa im zďaleka vyhnúť a najlepšie vôbec nevyliezať z postele. Veď by to mohol byť začiatok nevyspytateľného týždňa. No prosím, hneď zajtra máme Valentína! Slovami hrdinu filmu Večný svit nepoškvrnenej mysle „sviatok, ktorý vymysleli spoločnosti vyrábajúce pohľadnice, aby sa ľudia cítili mizerne“.
Či už uznávate Valentína, užívate si celý máj alebo na prejavy priazne akéhokoľvek druhu nepotrebujete nijaký dátum v kalendári, do toho ma nič. Ja som sa dnes rozhodol pozrieť na zúbky nepriazni. Kto chce, môže sa pridať, vstupenky sú zdarma.
Pekný týždeň!
Mišo Jedinák
Papagáj
Pohromy v Richardovej rodine začali, keď dostal otec na blšom trhu nápad kúpiť papagája. Zaplatil zaňho ako za slona s rodokmeňom, pretože spustnutý predavač sa dušoval, že papagáj je prekliaty.Čas ukázal, že predavačove slová neboli iba marketingovým trikom, a deň za dňom sa kruto zahrával so šťastím Richardovej rodiny. Len čo sa papagáj trochu udomácnil, otcova firma na výrobu automobilových poloosí zbankrotovala následkom rozsiahleho požiaru. Neskôr, pri odstraňovaní následkov nešťastného incidentu spojeného s pádom papagája do suda s bielym vínom, určeným na rodinnú oslavu, sa navyše ukázalo, že väčšina farebných pierok na tele vtáka bola iba výsledkom šikovnej práce so štetcom a anilínovými farbami.
Papagáj mal veštecké schopnosti. Keď sa niekomu usadil na ramene a zakričal „zomrrrieš!“, neborákovi zostávalo menej ako dvadsaťštyri hodín života. Nové slová sa odmietal učiť. Vystačil si s tým jediným, ktoré musel pochytiť dávno predtým, ako sa ocitol v Richardovej rodine.
Prvá si to odniesla Richardova babka. Keď sa papagáj dôverne nahol k jej uchu a s komickým račkovaním zreval „zomrrrieš!“, babku roztrhlo od smiechu a rodina sa vybrala na nákup čierneho oblečenia.
Dedko vydržal do zimy. Vtákovo „zomrrrieš!“ sa domom rozľahlo na Štefana. Vonku začínalo mrznúť, jemné mrholenie pokrývalo chodníky lesklou glazúrou a dedkove obľúbené baťovky sa zmenili na ťažko ovládateľné smrtiace zbrane.
Richardova sestra sa po vypočutí papagájovej veštby začala prejedať, následkom čoho pribrala a odsťahovala sa do Ameriky. Zdalo by sa, že vták tentoraz strelil vedľa. Literárne orientovaná nešťastnica však následkom šoku od toho pamätného dňa nenapísala už ani čiarku, čo znamenalo definitívnu smrť jej nádejnej kariéry.
Rodina sa snažila vyčíňanie papagája zastaviť, ale ukázalo sa, že to nebude jednoduché. Po otcovom pokuse uškrtiť operenca dostala celá rodina osýpky a otcovi od hlučného „zomrrrieš!“ praskol bubienok v pravom uchu. Keď sa na pokraji nervového zrútenia šiel o hodinu neskôr prejsť po meste, neskoro začul trúbenie sprava prichádzajúceho kamióna naloženého sterilizovanými uhorkami.
Richard sa tiež pokúšal aktívne prispieť k odstráneniu račkujúcej hrozby poletujúcej nad neustále sa zužujúcim kruhom rodiny. Raz napríklad strčil papagája do priestrannej klietky, dúfajúc, že mu tak zabráni sadať ľuďom na ramená, a mohol hovoriť o šťastí, že mu za to iba navlhla zbierka vzácnych známok.
Podobne dopadli pokusy dostať do rodiny mačku, hada a iné zvery. Iba v psovi nevidel papagáj vážnejšiu konkurenciu.
Vo veku necelých tridsiatich rokov Richard osamel. Žil v jednoizbovom panelákovom byte a o domácnosť sa delil iba s Dunčom a, samozrejme, s papagájom. Každý deň bol preňho skúškou odvahy a hriala ho myšlienka na deň, kedy operená Sibyla konečne opustí tento svet prirodzenou cestou.
Posledný Richardov pokus eliminovať nebezpečenstvo (jeho plán spočíval v nie príliš šťastnej kombinácii pasce na potkany s vtáčím zobom) skončil Dunčovým skonom. Richard celú noc pil. Zobudila ho bolesť hlavy a papagájovo víťazné „zomrrrieš!“.
Začali mu odtikávať posledné hodiny, ale aj tak sa rozhodol bojovať. Nevychádzal z domu, kde ho čakali tisíce nástrah. Neotváral okná, pretože býval na dvanástom poschodí. Zamkol dvere, aby cez prah nevstúpil jeho potenciálny vrah. Nepočúval rádio a nezapínal televízor, aby sa vyhol srdcovému kolapsu následkom informovanosti o stave civilizácie. Posadil sa doprostred miestnosti a nehybne čakal, odkiaľ príde smrť. Papagáj mu zo svojho bidla posmešne hľadel priamo do očí.
Čas sa ťahal ako teplý syr. Richardovi napadlo, či nezomrie od hladu, ale po predchádzajúcich skúsenostiach s papagájovými veštbami si bol takmer istý, že na to nedostane príležitosť.
Vonku sa zotmelo. V byte sa zotmelo. Richard sa neodvážil zasvietiť svetlo.
Keď odbila polnoc, nazval papagája neschopným idiotom. Obvykle pokojného vtáka pochytil amok. Vysunul ostrý zobák a s odrazom zaútočil. Richard sa v tme nemohol účinne brániť. Zrazu pochopil, že zhynie pričinením samotného papagája. Pri poslednom útoku sa mu podarilo zovrieť vtáka medzi prstami, ale vzápätí sa pošmykol na fľaši zo včerajšieho záťahu a hlavou narazil o podlahu. „Zomrrrieš!“ oznámil mu papagáj a vyletel k stropu. Tu sa zaplietol do starodávneho lustra a spolu s ním sa zrútil na miesto, kde Richard len pred chvíľou čakal na svoj posledný výdych.
Richard sa prebral s hrčou na zátylku. Na druhý pokus zažal stolnú lampičku a na zemi objavil zničený luster (dedičstvo po prastarých rodičoch a posledný rodinný majetok). V jeho troskách ležalo v malej kaluži krvi nehybné telo papagája.
Prvýkrát sa cítil byť pánom svojho života. Luster bol očividne určený jemu a Richard sa tak stal prvým a zároveň posledným členom rodiny, ktorému sa podarilo prelomiť vtákovu kliatbu. Konečne môže začať žiť ako normálny človek. Nájde si milé dievča a splodí kŕdeľ potomkov bez strachu, že si raz na ich útle ramienka sadne račkujúci papagáj.
Štítivo zodvihol bezduché telíčko a vybral sa ho zakopať hlboko pod zem v neďalekom parku. S pocitom nekonečnej úľavy vyšiel na chodbu, v ktorej sa už pol roka nesvietilo, a s papagájom v hrsti sa zrútil do výťahovej šachty.