 |
Ahojte!
Pred časom som si len tak, počas čakania na autobus, zafilozofoval na tému šťastie. Čo to vlastne je? Bolo mi jasné, že sa neukrýva v hmotných statkoch, lebo šťastný výraz nevídame iba v tvárach milionárov. Musí teda sídliť niekde vnútri človeka – lenže kde?
Niekto len tak kráča po ulici a zrazu nájde na zemi mincu alebo, nebodaj, bankovku. Tento druh šťastia som nikdy nemal. Možno preto, že som nehľadal peniaze, ale skôr niečo ako kúzelný lietajúci plášť či prášok neviditeľnosti. Týmito v podstate zbytočnými úvahami o šťastí som sa zaoberal ešte nejaký čas, až kým ma v autobuse neokradol takmer sympatický chlapík. V ten deň mal šťastie on. A ja zase základ na poviedku.
Nasledujúca mikropoviedka je o šťastí, respektíve o tom, či šťastie je naozaj šťastím.
mišo jedinák
Milionár
Michal Jedinák
Matejova existencia bol v príkrom rozpore s tvrdením, že pevná vôľa všetko zdolá. Mal dvadsaťpäť rokov a vyzeral na štyridsať. Motal sa po uliciach, otrhaný, špinavý. Bez požiadania vám rozpovedal svoj životný príbeh. Zakaždým iný. Bol opakom automatu: vhodením mince ste ho vypli.Zákulisie mesta, tmavé uličky, kanalizáciu a teplovodné potrubia poznal rovnako dobre ako stuchnutý vzduch vo svojej nevetranej peňaženke. Teplá jeseň predznamenávala neľútostnú zimu. Mateja zaujímalo iba to, ako si doplniť zásoby liehového paliva.
Mal šťastie. Našiel stokorunovú bankovku. Samého ho prekvapilo, ako ľahko to šlo. Kráčal davom, obtrel sa o zamysleného muža v baloniaku, a odrazu mu ležala v dlani spolu so zväzkom kľúčov a dokladmi.
Po týždňoch sa mohol poriadne najesť. Rožok a vlašský šalát v staničnom bufete. Vyhodili ho bez toho, aby mu dali možnosť ukázať peniaze.
V potravinách to skúsil s rovnakým výsledkom. Navyše sa mu odkiaľsi nalepili na ruky ďalšie bankovky.
Žobranie mu nešlo a jeho životný príbeh už nikoho nezaujímal, zato peňazí pribúdalo. Nedokázal si to vysvetliť, ale keď kráčal medzi ľuďmi, nejako vedel, koľko má kto u seba. Cítil to v nose. Ako skúsený finančník, ktorý dokáže jediným pohľadom oceniť človeka, ibaže toto bolo naozaj. Nielenže peniaze cítil, vzápätí sa mu samé, bez jeho pričinenia, presunuli do vrecka.
Kabát sa mu vydúval od bankoviek, ale v žalúdku mu stále koncertovali žaby. Som prekliaty, uvažoval. Musím vrátiť ukradnuté peniaze. Dobre vedel, ktorá bankovka to bola, pretože ju neustále zvieral v ruke. Len nájsť jej majiteľa.
Adresa, ktorú našiel v dokladoch okradnutého muža, nikdy neexistovala. Matej sa začal vyhýbať ľuďom a snažil sa zbaviť peňazí. Strkal ich do rúk iným bezdomovcom, ale oni ich odmietali. Zazerali naňho a za jeho chrbtom si niečo šepkali.
Koncom jesene stratil prehľad o meste. Nedokázal nájsť jediný úkryt, akoby mu niekto rozstrihal mapu v hlave na malé kúsky a znovu ich zložil – len do iného tvaru.
Útočisko našiel v parku. Na noc sa prikrýval kilami zbytočných bankoviek. Tam ho napokon našli zmrznutého.
V živote som nevidel takú bohatú mŕtvolu, prehlásil policajt, ktorý ho dostal na starosť. Keď neskôr zistil, že mu v peňaženke zostali iba kovové mince, divil sa ešte viac.