 |
Čafte!
Tak mi onehdy napadlo, že fantastika je akosi málo o nás, respektíve o našich telách.
Pomaly každý priemerný čitateľ SF by vedel, ako sa správať vo voľnom vesmíre, ako sa vyhnúť čiernym dieram, čoho sa vyvarovať pri cestovaní časom či ako používať laserový kuchynský nôž. Ale zamysleli ste sa niekedy nad takou samozrejmosťou, ako napríklad prečo sa prst pohne, keď mu to prikážeme alebo ako je vôbec možné, že na kráčanie sa nemusíme nijako špeciálne sústrediť?
Nech sa páči, ponúkam vám svoj „telesný hororík“.
mišo jedinák
Vypínač
Korky už z diaľky videl, že s tým mužom nie je niečo v poriadku. Mal telo dobre stavaného štyridsiatnika, ale vliekol sa ako starec. Neprirodzene skrútené ruky sa mu hompáľali vedľa tela a nohy pred seba kládol, akoby ich musel do pohybu nútiť. Až keď sa priblížil na pár krokov, spoznal v ňom Korky dávneho priateľa, s ktorým sa tu mal stretnúť.„Pauli!“ zakričal a vykročil priateľovi naproti.
Muž pomaly zodvihol hlavu a po nekonečne dlhej chvíli odzdravil úsmevom.
„Korky, ty stará vydra!“ Prekvapivo tuho stisol priateľa. „Koľko je to už?“
„Pätnásť rokov,“ povedal Korky. „Ale znovu sme sa našli.“
Pauli prikývol. „Sadnime si,“ ukázal na lavičku. Korkyho pomoc rázne odmietol.
„Tak,“ spýtal sa Korky, „čo to s tebou porobili?“
„Dostala ma vlastná blbosť.“ Pauli rozprával pomaly ako človek, ktorý tuho rozmýšľa, čo chce povedať.
Korky zvážnel: „Nehoda?“
Pauli si zaťukal na hlavu. „Priveľa som uvažoval,“ povedal. Odkedy nestál na nohách, jeho pohyby boli takmer dokonale prirodzené.
„Nevedel som, že aj z toho sa dá ochrnúť.“
„Keď vieš, ako na to…“
Pauli zdvihol dlaň pred Korkyho tvár a pohýbal prstami. Nešlo mu to ľahko.
„Napadlo ti niekedy, ako je možné, že to dokážeš?“
„Hýbať prstami?“ divil sa Korky.
„Čímkoľvek. Každý to vie. Robíme to automaticky, ale pokúšal si sa to niekedy pochopiť?“
Korky sa rozrehotal. Pauli presunul ruku pred vlastnú tvár a zamyslene na ňu hľadel.
„Stlačil som vypínač a nedokážem ho znova zapnúť.“
„Čože?“ prestal sa smiať Korky. Začínal sa obávať o priateľovo duševné zdravie.
„Chcel som nájsť hranicu medzi myšlienkou a činom a našiel som vypínač.“
„To znie logicky,“ pripustil Korky obozretne.
Pauli si nevšímal iróniu v jeho hlase. „Keď si len tak povieš, že chceš pohnúť prstom,“ vysvetľoval, „nič sa nestane. Musíš byť naozaj presvedčený, že to chceš.“ Na potvrdenie svojich slov pohol prstom.
„Dal si sa na filozofiu?“
„Nehovor, že ti to nenapadlo. Hľadíš na ruku a myslíš si – pohni sa. Raz, dva razy, tri razy… a nič. A potom odrazu bác! je to tu. Začal si chcieť. Ale kedy? V ktorom okamihu si prekročil hranicu?“
„Myslím, že práve teraz,“ povedal Korky a zdvihol ruku. Pomrvil prstami, ako keby hral na neviditeľnej harfe. „Nič na tom nie je.“
„Pretože si nad tým neuvažoval, robil si to automaticky. Sústredil si sa niekedy na vlastný dych? Po chvíli začneš mať pocit, že ak naň prestaneš myslieť, zadusíš sa.“
„Ale raz naň prestaneš myslieť, a napriek tomu sa ti nič nestane.“
„Lenže mne sa niečo stalo,“ oponoval mu Pauli. „Zízal som na svoju ruku a prikazoval jej, aby sa pohla. Bol som ako posadnutý.“
„Vôbec si sa nezmenil, lišiak,“ povedal Korky a plesol priateľa po chrbte.
„Nesmej sa. Nakoniec sa mi to podarilo. Neviem síce ako, ale našiel som hranicu. Niečo vo mne cvaklo a autopilot mi dal zbohom. Keď sa chcem pohnúť, musím sa pekelne sústrediť. Trvalo mi týždne, kým som sa naučil ako-tak chodiť.“
Korky sa zahľadel na svoju dlaň a pohol ukazovákom. „Si cvok,“ skonštatoval na priateľovu adresu.
„Ako myslíš,“ urazil sa Pauli a pokúsil sa vstať.
„Počkaj,“ zadržal ho Korky. „Jasné, že mi to napadlo, ale uznaj, že je to pekná kravina.“ Znovu pohýbal ukazovákom. Skúsil sa naozaj sústrediť, aby spravil priateľovi radosť.
Pauli sa oprel o lavičku a zavrel oči.
„Radšej to neskúšaj,“ povedal.
„Čo si vravel?“ spýtal sa po chvíli Korky.
„Aby si to neskúšal.“
„A potom?“
„To bolo všetko.“
„Necvakal si zubami?“ spýtal sa Korky. „Poriadne nahlas?“
Pauli otvoril oči. „Do riti!“ povedal.
Korky sa zosypal na lavičku: „Pauli, nemôžem sa hýbať.“
„Musíš sa sústrediť. Možno sa ti to podarí vrátiť.“
Pauli bol rozrušený. Keď hovoril, chvíľami sa prestával sústrediť a jeho telo sa rytmicky skrúcalo a znovu narovnávalo.
„Skús pohnúť rukou.“
Korky zaťal zuby.
„Snaž sa!“
„Nejde to,“ zatiahol Korky.
„Zaber! Poriadne!“
Korkyho ľavačka vystrelila k oblohe a znovu spadla. Na druhý pokus sa vzniesla oveľa plynulejšie a keď znehybnela, Korkymu sa dokonca podarilo pohnúť palcom.
„Vďakabohu.“ odľahlo Paulimu.
„Pauli, do riti!“ Korkymu vyliezali oči z jamôk. „Ja som chcel pohnúť pravou rukou.“