 |
Ahojte netradične v stredu!
Ohnivé pero vám prináša dokončenie poviedky Daniela Klimeka z pondelka. Hádam ste to vydržali.
mišo jedinák
Posádka (2)
Daniel Klimek
To, čo sedelo vedľa neho, naozaj nebol chlap. Bol to… legový panáčik. To bolo prvé, čo ho napadlo. Pravá noha tomu stvoreniu chýbala, miesto nej malo kľuku, ktorá vyzerala, že odpadla z lokomotívy. Zo starej, historickej, jedného z tých modelov, ktoré už nejazdili pekných sto rokov. Druhá noha vyzeral v poriadku. Stvorenie na nej držalo veľký magnetofón, z ktorého viedli dva tenké kábliky. Ten hrubší sa oblude strácal v bruchu a napájal sa na konektor veľkej automobilovej batérie, ktorá mu trčala spomedzi plechových rebier. Tenší káblik vychádzal z mikrofónovej dierky a končil v rukách tej hrôzy, ktorá sa tak odrazu zjavila v pilotnej kabíne. Stvorenie sa snažilo uchopiť kolík do prstov, ktoré vlastne neboli prstami – miesto palca z dlane trčal oceľový stavbársky klin, ukazovák nahradil kus bicyklovej retiazky, ostatným trom Filip radšej nevenoval pozornosť. Miesto toho s otvorenými ústami sledoval, ako sa stvoreniu podarilo vsunúť kolík na konci káblika do dierky ľavého ucha.„Konečne,“ ozvalo sa z reproduktorov kazeťáku značky Fujigama. „To by sme mali.“
„Au!“ zastonal Filip, keď sa žeravý koniec Malrborky konečne prepracoval cez látku teplákov a oprel sa mu o stehno. K svojej hrôze mu došlo, že stvorenie ešte stále sedí vedľa neho a vyzerá, že sa vôbec nehodlá vypariť, ako sa na poriadny sen patrí. „Ešte stále si tu?“
Z magiča sa ozval pobavený chechot. „Ja som tu už dlho, kamarát. To ty tu nemáš čo robiť. Ale keď už si zavítal, vezmem ťa na divokú jazdu, čo vravíš?“ Tvári, z ktorej naňho blikali dve vianočné žiarovky, chýbala celá spodná čeľusť, ale hlava sa mykala a nadskakovala v rytme toho chrapľavého rehotu.
Filipov panický pokus o útek stroskotal na zaseknutých dverách. Nie, uvedomil si, nie sú zaseknuté. Sú zamknuté a to je rozdiel. Zaseknúť by sa mohli náhodou, tieto však ktosi zámerne zablokoval. Stvorenie! povedal hlas v jeho hlave, ktorý pred chvíľou prešla všetka chuť na smiech.
Auto! pochopil.
Pedále pod jeho nohami sa pohli. Riadiaca páka skočila na jednotku a spojka mu ušla spod podrážky. Motor zareval. Filip zalomcoval kľukou na dverách a potom sa s novou hrôzou pozrel do spätného zrkadla. Toho napravo. V dokonalom výhľade mu bránila jednoduchá kladka, na ktorej viselo rameno stvorenia, ale napriek tomu videl, ako sa na zadku vozidla zavlnili čierne hadice hydrauliky a ovinuli sa okolo tiel jeho jačiacich kolegov. V ich tvárach uvidel hrôzu, ktorú sám cítil.
„Kurva,“ zahrešil, keď auto prudko vyrazilo dopredu. Čosi zarachotilo a v zrkadle sa zablysol prevracajúci sa smetiak. Odpadky z neho lietali na všetky strany. Dežo a Stano sa vznášali nad vozovkou v zovretí gumených hadov. „Zastav!“ zreval. Odpoveďou mu bol šumivý chechot reproduktorov. Cvakli gombíky a smiech prerušila zvučka rádia. „Vážení diváci, práve odbilo šesť hodín.“ Diváci v kajute smetiarskeho auta sa však vôbec netvárili, že by ich to čo i len v najmenšom zaujímalo. Jedenému z nich hrozilo, že mu od hrôzy vypadnú oči z jamiek; ten druhý sa naopak náramne zabával. Moderátorka ohlásila prvý ranný evergrín a stvorenie spustilo falošné karaoke.
Dvetisíc trinástka sa rútila po výmoľmi posiatej ceste, so škrípaním pneumatík vyletela na hlavnú, prerazila plot geta a s rachotom dopadla na dno vyschnutého odpadového kanála.
Filip dupol na brzdy. Nečakal žiadny zázrak a ani sa ho nedočkal; autiak sa valil čoraz rýchlejšie bez ohľadu na jeho zúfalé pokusy zastaviť ho. Jedinou odpoveďou mu bol do rytmu znejúci štipľavý rehot obludného spolujazdca. Pokúsil sa zaradiť neutrál, ale páka – podobne ako dvere – sa ani nepohla.
„Trápiš sa zbytočne,“ ozvalo sa z reproduktorov a žiarovky výsmešne zablikali. „Prečo si radšej neužiješ jazdu? Je posledná v tvojom krátkom živote, tak sa uvoľni. Poddaj sa tomu. Kdesi vo vnútri sa ti to páči, nie je tak? Ruky na volant. Precíť silu motora. Ešte stále máš šancu, že ťa bude poslúchať. Chce to len správny prístup.“
Evergrín vystriedal nový rockový hit. Filipovi sa zježili všetky chlpy na tele. O čom to tá obluda mlela? Toto sa mu má páčiť? Keď sa však opäť pozrel do zrkadla, rozum sa mu načisto zastavil. Chlapi ešte stále viseli vo vzduchu ako drevené marionety, nebezpečne nízko pri ubiehajúcom betóne, no niečo sa zmenilo. Hrôza z ich tvári zmizla. Vystriedal ju úsmev. Z ich úst ešte stále vychádzal rev, ale teraz znel skôr vzrušene. Ako deti na kolotoči, pomyslel si Filip. Volant sa samovoľne skrútil a niekoľkotonové auto sa vrhlo k bočnej stene kanála. Dlhý čierny chobot zvierajúci Stanove široké brucho sa zavlnil a natiahol. Tvár ľavého naskakovača bola zrazu tak blízko pri zrkadle, že keby sa Filip vyklonil z okna, mohli by si potriasť rukami. Dvetisíc trinástka sa náhle prudko priblížila k stene. Stano visel v úzkom priestore, jeho oči našli v zrkadle kabínu a vodiča. Zračilo sa v nich číre šialenstvo. Krivý úsmev dieťaťa, ktorému nedochádza, do akého srabu sa dostalo. Filip zúfalo zvieral volant, ten však neposlúchal. Autom náhle prudko hodilo a obrovský kontajner sa oprel o betónovú stenu kanála. Zrkadlo sa v prúde iskier odtrhlo a ušetrilo ho pohľadu na Stanovu rýchlu smrť. Bočné sklo ošpliechala krv.
„Kurva!“ zašepkal Filip. Čosi cvaklo. Najprv si myslel, že to sa len obluda hrá s magnetofónom. Potom však uvidel svoju tvár v zrkadle a všetko mu bolo jasné. To cvaknutie prišlo z jeho hlavy. A bola to taká šupa, že to dokonca i počul. Škeril sa sám na seba a ceril zuby v šialenom úsmeve.
„No čo?“ vyzvedala obluda. „Už je lepšie?“
Opatrne položil ruky na volant a ihneď pocítil vibrácie motora. Mrkol na tachometer. Rútili sa rýchlosťou stopäťdesiat kilometrov za hodinu a zdalo sa, že dvetisíc trinástka sa ešte ani nezadýchala. Bolo to ako v počítačovej hre avšak bez šance opakovaného štartu. Lenže koho to trápilo?
„Lepšie?“ zašepkal. „Je to tá najväčšia paráda v mojom živote. Kam sa hrabe playstation?“
„Tak sa mi to páči,“ zrevalo stvorenie. Hlasitosť vykrútilo na maximum a kabínu zaplnil úvodný ríf skladby Welcome to the jungle. „Vitaj v džungli, kamarát. Vitaj v džungli.“
Filip vyplazil jazyk. Zrazu sa mu chcelo spievať karaoke. Rukami žmýchal volant. Smetiarske auto sa ochotne oddalo jeho vôli. Dupol na plyn. Cítil, že o chvíľu mu z predávkovania adrenalínom praskne srdce, ale bolo mu to jedno. Možno ešte pred tým, ako mu roztrhne chlopne, stihnú to napáliť do múru. Alebo z tej káry vytiahne prvú únikovú rýchlosť a odpáli ju do vesmíru. Alebo…
V zrkadle videl Deža. V zuboch zvieral iskriacu cigaretu, z nosa sa mu dymilo a oči svietili novonadobudnutým ošiaľom. Starec divoko mával krídlami a očividne si užíval let. Z útrob vozu sa ozval hrmot. Filip hodil pohľad na palubnú dosku. Tesne pod tachometrom blikala oranžová kontrolka hydraulického lisu. Obluda vedľa neho sa opäť pustila do rehotu. Filip sa pridal. Rameno s lietajúcim Rómom zmizlo za odpadovým kontajnerom.
- – –
Smetiarske auto stojí uprostred zeleňou a odpadkami prerastenej ulice a spí. Ale len naoko. Keby ste totiž podišli bližšie, možno by ste začuli tlmený tlkot. Akoby mal ten podivný viackolesový nákladiak srdce, povedali by ste si. Zvedavosť vám nedá a vy urobíte ešte pár krokov. Nie, to nie je srdce. Znie to skôr ako tlmený buchot bubnov z hĺbky pralesa. Ako v Tarzanovi alebo Jumanji, však? Takže idete ešte bližšie. Ešte kúsok. Ak sa dostanete naozaj blízko, možno rozoznáte pieseň. Tichú, monotónnu. Na vašom mieste by som už ďalej nešiel, ale ak ste ozajstný zvedavec, urobíte ešte krok. Chcete predsa vedieť, o čom tá pieseň je, no nie? Ešte kúsok. Ešte malý krôčik. A zrazu to počujete celkom jasne. Chór drsných falošných hlasov spieva:
Miesto očí máme žiarovky, miesto zubov hracie kocky, čím viac bordelu vyšmaríte, tým viac budeme mocní.
Ale to už ste zašli príliš ďaleko. Čosi, čo vyzerá ako chápadlo chobotnice vám klope na rameno. Je neskoro.