 |
Ahojte!
Mali ste už pocit, že ste niekto iný? Že v skutočnosti patríte úplne inam, že vás držia v nevedomosti?
Puberta je obdobie života, ktoré najviac zodpovedá vyššie popísaným symptómom. Rodičia a ich ratolesti odrazu nemajú nič spoločné. Deti zanechávajú detské tajomstvá a vstupujú do sveta tajomstiev dospelých. Poznanie však môže byť bolestivé, ako sa o tom presviedča aj hrdina mojej dnešnej mikropoviedky.
mišo jedinák
Stromomesto
Danelovi robili už niekoľko dní starosti dve hrčky medzi lopatkami. Najprv ich považoval za vyrážky. Boli mäkké a na dotyk boleli. Lenže vyrážky po čase mizli, kým hrčky zostávali. Stvrdli a zväčšovali sa.Puberta bola pre Danela ťažkým obdobím. Hnisavé vyrážky, preskakujúci hlas, svrbiace ochlpenie, bolestivé bradavky. To prejde, hovorili mu. Lenže on tým nechcel prechádzať. Bol so sebou spokojný, nemal v pláne niečo vylepšovať. Navyše pred očami ľudí zo susedstva a spolužiakov v škole. Bolo mu to odporné. A teraz toto.
Hrčky sa zmenili na hrče a hrče na výrastky. Trčali mu z chrbta ako zle umiestnené rohy. Boli také tvrdé, že vnútri museli mať kosť. Danel po nich každý večer prechádzal prstami, aby sa uistil, že prestali rásť.
V škole sa párkrát takmer preriekol, ale v poslednej chvíli sa zháčil. Určite by ho nepochopili. Smiali by sa mu, rozkríklo by sa, že je postihnutý a poslali by ho k lekárovi. Nemal sa komu zdôveriť. Stával sa z neho čoraz väčší samotár. Najradšej sedával na okraji strechy paneláku a pozoroval mesto. Obdivoval architektúru výškových budov. Boli chladné a betónové, no predsa čímsi – najmä v noci – akoby pripomínali les.
Danel vycítil, že rodičia sa k nemu chovajú inak. Neustále ho pozorovali a mysleli si, že si to nevšimol. Bol presvedčený, že niečo tušia. Zámerne si obliekal voľné oblečenie, aby zakryl, čo sa deje s jeho chrbtom.
Koža okolo výrastkov vyschla a spevnela. Zvrchu sa lúpala a už nebola citlivá na dotyk. Na vrchole výrastkov začali prerážať kosti. Deň za dňom sa prerezávali von ako nové zuby. Aj tak boleli.
Mama sa ho pýtala či nie je chorý a on jej povedal, že sa necíti dobre. Napodiv to pochopila a nenútila ho ísť do školy. Danel ležal celé dni v izbe a počúval, ako si rodičia potajomky niečo šepkajú.
Po dvoch mesiacoch sa prerezalo prvé krídlo. Danel bol v šoku, ale statočne mlčal. Nech sa s ním dialo čokoľvek, bolo to výnimočné. Ešte úzkostlivejšie si dával pozor, aby sa v kúpeľni nezabudol zamknúť a kľúčovú dierku upchával kúskom vaty.
Krídla rýchlo rástli. Spočiatku jemné páperie sa premenilo na mocné perute. Bolesti ustúpili a Danel cítil zvláštnu eufóriu. Znovu začal chodiť do školy. Krídla sa dali ľahko poskladať a pod hrubšou bundou ich nebolo vidno. Zdalo sa, že aj rodičia sú pokojnejší.
Nakoniec ho odhalili. Bolo to strašné: Danel sedel na posteli vo svojej izbe a ovieval sa krídlami. Vystieral ich, naťahoval a znovu sťahoval. Počúval, ako perie pri rozrážaní vzduchu hučí a predstavoval si, že sa vznáša vysoko nad lesom panelákov. Skusmo zatrepal krídlami a vtom sa rozleteli dvere.
Danel sa nikdy necítil viac ponížený. Bolo to trápnejšie, ako keby ho prichytili s rukou v trenírkach. Rodičia naňho kričali, aby okamžite prestal, aby zhasol svetlo a zastrel závesy, lebo ho niekto uvidí. Danel sa bránil a žiadal vysvetlenie, ale odpoveďou mu bola iba facka od otca a vyhrážky, čo mu spravia, ak ho znovu prichytia.
Nenávidel svojich rodičov. Znovu sa uzavrel do seba. V noci sa zakrádal na strechu a pozoroval svietiace stromodomy svojho stromomesta. Dokázal by to robiť večne.
Všetci sa tvárili, že sa nič nestalo. Danel sa cítil ako orol v klietke. Krídla nosil poskladané pod oblečením a rodičia striehli, aby sa s nimi nezačal vystatovať. Pomaly im začínal veriť, že ho chránia pred zlom zvonka. Veď ľudia nemajú radi stigmatizovaných. Lenže raz po návrate z nočného výletu na strechu uvidel niečo, čo jeho dôveru narušilo.
Rodičia ešte nespali a z ich izby sa ozývali zvuky, na aké nebol zvyknutý. Odvážil sa nazrieť kľúčovou dierkou. Vnútri stáli oproti sebe mama s otcom. Boli nahí, ale nie vzrušení. Po lícach im stekali slzy šťastia a okolo tiel sa mihali ich vlastné krídla.
Klamári! Hnusní klamári! Kričal a plakal a utekal. Rodičia ho prosili, ale Danel im už nedokázal veriť. Nechali ho trápiť sa a pritom to po celý čas vedeli. Všetci ľudia majú krídla, ale tvária sa, že to tak nie je. Hanbia sa za ne a ukrývajú ich. Nedokážu sa tešiť z toho úžasného daru.
Vybehol na strechu a strhával zo seba oblečenie. Nech si len trčia na zemi – on si privlastní oblohu. Dobehol na koniec strechy a bez zaváhania vykročil do prázdna. Vystrel krídla a vzlietol.
Na chvíľu bol vtákom a opájal sa pohľadom na svietiace stromomesto.
Potom odpustil svojim rodičom. Všetko pochopil v jedinom okamihu nezvratného strmhlavého pádu: ľudské krídla nie sú dostatočne silné na lietanie.