Pán všech krůpějí

Kadlečková, Vilma

Po románe Vilmy Kadlečkovej som siahla okamžite, ako sa zjavil na pulte kníhkupectva a bola som zvedavá, ako to dopadlo tentoraz. Nemyslím teraz konkrétne na dej, ale na knihu ako takú. Prečo? Vysvetlím neskôr.

Eithné má hrôzu z Vody. Má hrôzu z vlastného syna, pretože nevie, či je ešte človekom a ak áno, či ním ostane… Ľudia bojujú s Vodou už od dávna, bránia sa jej, no málokto z nej má možno takú hrôzu, ako Eithné. Voda je čosi, čo je pre človeka ťažko pochopiteľné, je to kolektívne vedomie, čosi, čo človeka ohrozuje snahou vteliť sa doň, čosi, čo túži po tvare, po samostatnom živote… Po smrti svojho muža sa Eithné utiahla na jeden z rodových hradov spolu s čarodejkou Mai. Je to zvláštny zväzok. Poskytujú ochranu jedna druhej, ale ktorá je tou, čo chráni a ktorá je tou, čo ochranu potrebuje? Eithné sa na tomto hrade narodí syn. Ale ona nevie, či je človekom, či Vodou. Či je synom Gera, jej manžela, alebo je to následok znásilnenia. Je jeho otcom sargassin, tvor Vody? Čarodejka Mai urobí pre ňu zvláštnu pečať, pomocou ktorej Eithné zisťuje, či je jej dieťa ešte človekom. Pečať nesie čarovné znaky, ktorých dotyk spôsobuje človeku strašnú bolesť, ale tvor Vody sa jej dotkne bez následkov. Tak to aspoň Mai tvrdí. A tak Eithné, posadnutá strachom, mučí vlastné dieťa. Deň za dňom, stále a stále sa potrebuje uisťovať, že Braen je ešte stále človekom, že u neho ešte nezačína premena… A má na to stále nejaký dôvod. Braen je zvláštne dieťa. Má nadanie pre mágiu. Má záujmy, neobvyklé u detí jeho veku. Preto tyrania pečate sprevádza jeho život hodinu za hodinou. Sprvu sa bráni a uteká pred skúškou, potom sa jej už len trpne podvoľuje a znáša bolesť, ktorú so sebou prináša. Takýto život samozrejme neprospieva jeho matke a tým menej jemu. Jedného dňa ho Eithné nájde v podzemí hradu uprostred kúzla. Keďže to, čo Braen robí, je Vodná mágia, Eithné si je istá, že u neho začína premena. Znova na ňom skúša pečať napriek jeho vyčerpanosti z kúzla a prosbám o zľutovanie. Už to u nej nie je obyčajný strach, už je to posadnutosť. A práve táto posadnutosť vyženie udalosti do obrátok…

Vlastne tu už nemôžem napísať nič viac, pokiaľ ide o dej, lebo by som vás pripravila o to najlepšie. A že to teda dobré je. Trúfam si tvrdiť, že tento román, to je Vilma v skvelej forme. V takej, ako kedysi. Nech sa na mňa jej skalní, ani ona sama nehnevajú, ale „Meče Lorgan“ ani „Stavitelé věží“ ma nijako neočarili. Očarili ma jej rané veci, poviedky, ako „Rosa Mathiela“, alebo „Tři z Acroné“ (Ak som pomýlila pravopis, ospravedlňujem sa. Bolo to dosť dávno a výtlačky už – žiaľ- nemám). Vilmu si pamätám zo svojich prvých conov, na ktoré chodila tuším s babičkou a všetci ju vtedy považovali za princeznú sci-fi a fantasy. Ja tiež. „Na pomezí Eternaalu“ som zhltla ako malinu. A potom som bola už len trochu sklamaná. Ale všetko je zmazané, „Pán všech krůpějí“ má to, čo mi v ostatných knihách začalo chýbať. Má atmosféru. Má gradáciu. Je to vlastne výborná psychologická štúdia. Je to ukážka toho, čo s človekom dokáže urobiť strach a egiozmus. No hej, myslím si, že Eithné musela byť poriadny egiosta a načisto „zblbnutá“ od strachu, inak by nedokázala tak vytrvalo a systematicky týrať vlastné dieťa. Inak by pochopila to, čo sa jej snažil povedať rytier Thuin, nezatvárala by oči pred samozrejmosťami, pred vlastnými spomienkami. Nesliedila by po maličkostiach… Aj tu, ako v mnohých fantasy románoch, sa objavuje čosi ako predpoveď, očakávanie Mesiáša, ale je to podané a v konečnom dôsledku i vyriešené inak, než by človek čakal. Teraz si možno niekto povie, že som až príliš nadšená, ale ono je to tak: mám rada pocitové písanie. A mám rada vizuálne písanie. Keď čítam niečo také, je to ako pozerať sa na film, vcítiť sa do postáv. Veľa z toho som tu našla.

No a napokon mám pocit, že by som mala pochváliť „Netopejrov“. Nie len preto, že vydali túto knihu, ale akosi sa mne, známej šťúralke, nepodarilo vypátrať nijaké do očí bijúce chyby a temnú atmosféru navodzuje aj obálka Davida Spáčila… Na zadnej strane obálky som sa dočítala, že Vilma chystá ďalšiu knihu. Som na ňu zvedavá. A držím palce…


29. novembra 2000
Katarína Juričová