Je ťažké napísať dôstojný komentár k vyvrcholeniu Ságy o zaklínačovi, ktorá vlastne vôbec ságou o zaklínačovi nebola. Paní jezera uzatvára hlavné línie príbehu: ukončuje osud desiatky hlavných a stovky len trošku vedľajších postáv. Je to kniha Majstra spisovateľa, hrajúceho sa s čitateľom – či už dejom alebo formou rozprávania. Je to hmla, vznášajúca sa nad jazerom, z ktorej si fantastické obrazy vytvorí aj sám čitateľ. Je to to, na čo sme tak dlho čakali…
Nemá zmysel popisovať postavy a dej – knihu asi nebude čítať nikto, kto neprečítal predchádzajúce časti. I keď, vlastne by čítať mohol – pretože dej je začatý aj ukončený – ale prišiel by o značnú časť narážok, udalostí, čo vyšli na povrch – teda by mu unikla jedna z krás príbehu. Dobrý spisovateľ vie, že čitateľ rád odhaľuje skryté línie deja, že sa teší odhaleným dvojzmyslom – ktoré mu dovolia tešiť sa aj z vlastnej šikovnosti (ak ich teda zachytí, samozrejme). A pán Sapkowski JE dobrý spisovateľ – preto je aj Paní jezera plná odhalení tisícok väčších i menších tajomstiev, čo sa nakopili v predchádzajúcich stovkách strán príbehu (počínajúc poviedkami a končiac románovým cyklom). Je to vynikajúca kniha, ak túžite po hľadaní (a nachádzaní) analógií, narážok na skutočné ľudské dejiny, diela ľudských majstrov – či na predchádzajúce diela samotného autora (Andrzej Sapkowski sa nebojí parafrázovať sám seba). Bravo, potlesk, tichá závisť (aj ja sa pokúšam písať).
Kniha má aj svoje nedostatky (sic!), ale sú bohato vyvážené a prekryté mohutnou ofenzívou pozitív. Občas sa pritrafila aj nuda – zdá sa, že práve Geralt išiel pánovi Sapkowskému skutočne na nervy – ako sa bol vyjadril v interview. Dojem nudy však vznikol len pri porovnaní s dynamikou zvyšného deja – v knihách Tada Willamsa či Raymonda Feista by som tieto „hluché“ momenty považoval za vrchol akcie a dramatickosti. Záver? Laťku si pán Majster postavil tak vysoko, že niektoré pokusy o skok nutne museli skončiť pod ňou. Mne ako slabšie pripadali komentáre k histórii, geografii či Regisove snahy o poúčanie. Pravda, Regis to nakoniec bohato vyvážil… ale to si už prečítajte sami – stojí to za to.
Va'esse deireadh aep eigean Niečo končí, niečo začína.
Každopádne touto knihou sa príbehy Geralta, Ciri a Yennefer uzatvárajú. Nie je tu už miesto pre ďalšie nápady – návrat by bol krokom späť, zoskokom z piedestálu. Iste, rád by som si prečítal ďalšie príbehy zaklínačskej rodinky – ale verím, že sa k tomuto pán Sapkowski neodhodlá. Jednoducho – v Paní jezera podal príliš mnoho vysvetlení, strhol príliš veľa závesov, aby ostalo miesto pre odľahčenú fantáziu, gejzír brilantných nápadov. Kto si myslí opak, pletie si hviezdy s ich odrazom na hladine jazera.
Príbeh skončil a zanechal mi smútok za spoločnosťou nádherných postáv – za ich rozprávaním, konaním, láskou, hnevom. Smútok sa však zasnúbil s bolestnou rozkošou nad dokonalosťou rozprávania, ktorú dosiahol obyčajný smrteľník. Vari preto nie je pre mňa Paní jezera koncom – lež novým začiatkom, pretože knihu môžem čítať znova a znova. Va'esse deireadh aep eigean.
A na záver ešte jeden malý citát: „Pravá láska je ako ľadvinová kolika – neuveríš, keď ti o nej niekto rozpráva.“ Preto sa nenechajte zviesť blúznením omámeného recenzenta a prečítajte si o ceste Ciri za Osudom, ktorý sa zvláštnymi chodníčkami ocitol na štíhlom hrote jednorožca i v drobných rukách krásnej Nimue…