Po prvých záberoch, po prvých tónoch ma… mrazilo. Tim Burton sa vrátil a v kulisách Planéty opíc znova ožil Metropolis – temný, cynický, nádherný. Aj keď ovinutý lianami…
No intro nie je všetko, film bežal ďalej. Minúta za minútou plynuli a moje čelo krčila jedna vráska za druhou. Pomaly, ale isto som sa menil na ľudoopa. Mračil som sa a mračil, až sa to nedalo vydržať. Našťastie pre divákov som však vybuchol až mimo kinosály. A kričal som: „Prečo? Čo malo toto znamenať, Tim?“ Hneď na úvod si totiž pozrite celkové hodnotenie filmu, ktorému som nemohol dať viac ako päť bodov z desiatich :(
Úvod filmu vyzerá ako príjemná space opera – vesmírna stanica, tím výskumníkov, pokusné zvieratá (opice) a americkí letci v bielučkých uniformách. Idylka.
Samozrejme, po čase sa všetko pokazí a show môže začať. Podobne ako v pôvodnom filme aj tentoraz spadne úbohý pozemšťan na prapodivnú planétu – plnú opíc a zotročených ľudí. Opice ho chytia, uväznia a je už len na ňom, aby sa z toho vysekal. Je to predsa Američan a amíci sa nevzdávajú (hlavne, ak ich hraje Mark Wahlberg :-). Ďalší dej beží podľa očakávania – kapitán Leo Davidson musí zachrániť svet. Nič viac, nie menej – ale od Burtona som čakal to viac.
Film má úžasné masky a veľmi príjemnú výpravu. A hudbu – burtonovskú. No to je všetko, dej je lineárny a postavy bez emócií (až na nasertivitu opičieho generála Thadea – aka Tim Roth). A záverečné prekvapenie? To moje rozčarovanie skôr podporilo, ako zmazalo. Samozrejme, finále je iné ako v pôvodnej Planéte Opíc, je skôr v duchu románu Pierre Boullea, no… zanechalo vo mne pocit ako televízna reklama. Mal som pocit sucha, čistoty a ochrany a pri žuvaní som neutralizoval péhá v ústach. Bolo to prirýchle, príliš málo pravdepodobné a vôbec to nevyplývalo z predchádzajúceho deja. Logika dostal kopačky – tak ako dostávala do zubov počas celého filmu. Len tak, na margo, vedeli ste, že amíci v blízkej budúcnosti (2029) zvládnu nadsvetelnú rýchlosť (len pristávacie moduly, vesmírne križníky nie) a že dokážu počítať absolútny čas Vesmíru?!! Časomiera, ktorá sa pretáčala uprostred magnetickej búrky mi teda poriadne zodvihla mandle.
Celý film je v podstate len sled nie veľmi presvedčivých akčných scén (opice vs ľudia) a fantastických kulís. Neostal čas ani na lásku – okrem obligátnej pusy hlavný hrdina – hlavná hrdinka, opäť človek vs opica. Všetko sa len ženie od klietky k poslednému súboju, a potom ešte chvíľu k „prekvapivému“ koncu. Žiadne odbočky, žiadne burtonovské noirovky. Planéta sama o sebe je síce temná, no príbeh… Fuj!
Moje doporučenie: pozháňajte si niekde vo videopožičovni pôvodnú Planétu opíc (z roku 1968) a na túto novú choďte len preto, aby ste videli, ako sa aj majster tesár utne. Potenciál burtonesque ostal nevyužitý. Škoda.
Hodnotenie – 5/10, za masky, pohybovú choreografiu opíc a pár akčných scén – a aj to s prižmúreným okom.