Clap! Snap! The black crack!
Grip, grab! Pinch, nab!
And down down to Goblin Town
You go, my lad!
…
It sounded truly terrifying.
J.R.R. Tolkien: The Hobbit
Z ruky, uťatej v lakti, striekala krv. Opasok, nešikovne ovinutý okolo ramena nepomáhal. Pred očami kankán hviezd a zábleskov. Zaťal som zuby a priložil dohasínajúcu fakľu k pahýľu. Potom som klesol, s oškvareným zvyškom ľavej ruky, tmou pred očami a hluchotou v ušiach. Zrútil sa na mňa celý svet, padol som na prah Diablovej diery – jaskyne, z ktorej som sa práve horko-ťažko vyštveral…
Ulica vrela davom. Desiatky ľudí trieskali palicami po masívnych dverách banky, tí inteligentnejší hádzali kamene do jej okien.
„Nedostanú ani korunu.“ usúdil Filip a odklepol popol z cigarety. Hľadel dolu, z terasy na dav, na masu ľudí dožadujúcu sa svojich peňazí, možno celoživotných úspor. Len popraskané pery a občasné zachvenie ruky s cigaretou prezrádzali tak starostlivo skrývanú túžbu po krvi.
„Ani halier.“ upresnil Caranthir. Jeho špicaté uši zastrihali v snahe zachytiť svoj podiel z vášní ľudí, pretekajúcich hnevom a nenávisťou. Triasol sa rozkošou, zbelavené prsty zatínal do zábradlia terasy.
„Prach, špina a trocha bolesti.“ zhodnotil som šance prostých ľudí ja, bez akýchkoľvek citových výlevov. Bola to jednoducho štatistika. V ostatnom polroku v meste Rivendell ohlásilo bankrot jedenásť bánk. Pravda, päť z nich boli len miestne filiálky, ale ľudom to vyšlo narovnako – vždy obišli naprázdno, najviac ak s rozbitou papuľou, alebo zlámanou nohou. Najčastejšie v kolene – žoldnieri bankrotujúcich bankárov a ich najväčších veriteľov boli profesionáli. Teda nič viac – empirický záver kauzálnej štatistiky: „Môžu ísť rovno klopať na brány Minas Tirith!“
„Mirnul je lišiak,“ poznamenal Jean-Luc, pozorujúc kordón žoldnierov, ktorý neočakávane ustupoval pred davom do strán. „Je to síce kurva charakter, ale vie ako využiť ľudí, ktorých si platí. Potreboval len čas, aby sa zdekoval; zbesnený dav donivočí dôkazy, veritelia na zajtrajšej dražbe utrú pysky. Aha! Kuknite, už sú vnútri!“
Skutočne. Dav akoby kladivom z mäsa a kostí udrel na dubovú, oceľou okovanú bránu. Krídla sa rozleteli do strán. Rieka zavšivených hláv a ošúchaných klobúkov sa prehnala úžinou a roztrieštila sa na sklenených výplniach jednotlivých prepážok. Ruky so špinavými nechtami drúzgali skrinky a hľadali krv civilizovaného života – peniaze, tiež prachy alebo mal (vo vznešenom jazyku, ktorý dodnes pretrváva v generáciách Elrondových potomkov).
„Teraz ho môžu hľadať aj v Groth Guldur – Diablovej diere,“ skonštatoval Filip, pozorujúc žoldnierov, pomaly miznúcich v bočných uličkách. „Toho hobbitieho bastarda a prachy, čo zmizli s ním, nenájde nikto!“ Ohorok odhodil ďaleko do davu a zaklincoval: „Ani keby sa prehrabali do dračej nory!“
„Nemyslím,“ poznamenal som. Zvyšok partie sa zodvihol za mnou: Filip, zvaný Dievčatko, Caranthir Fírima z rodu Fëanora a Jean-Luc Bricassarde, prezývaný Haraďan. Všetci ma nasledovali po schodoch z terasy, míňajúc vydeseného hostinského, ktorý sa neodvážil pýtať od nás peniaze. Prikrčil sa ku stene a keď sme išli okolo, snažil sa nedýchať. Hodil som mu zlatku a zmizol v bráne, nečakajúc na prúd ďakovných grcov. Musel som také veci robiť – budujú imidž. „Ideme loviť králička!“ otočil som sa ku chlapcom. Filip sa potešene usmial a jeho ostré očné zuby sa mihli naozaj len máličko. Aj tak by si však mal dávať väčší pozor – ľudia sú predsa všade naokolo.
Hobbit mohol stopy zametať, ako chcel – Caranthir Fírima išiel za ním ako po nalinkovanej čiare.
„Tá chuť pocitov štvaného tvora sa predsa nedá minúť!“ povedal a kráčal – cez bočné uličky, po zhrdzavených rebríkoch zadných stien vykričaných domov. Skrz zavreté dvere nočných podnikov, okolo vrieskajúcich kuriev, ochromených vyhadzovačov a bledých majiteľov. Smial som sa vydeseným brucháčom a nabijakom v striebrom pobitých kazajkách. Nikto sa neodvážil postaviť Štvorke ani Ancalagonovi, jej kapitánovi – teda mne. Mám veľa mien a pri každom z nich si ľudia zakrývajú tváre. Prechádzali sme cez okrajové štvrte mesta a mierili za Brány – do večne zelených jedľových lesov Roklinky.
Stopy viedli do hôr.
Kto sa kedy pokúšal prejsť Hmlisté hory na jeseň, keď októbrové dažde prenikajú až do špiku kostí, vie, o čom hovorím. Závesy dažďa, cez ktoré nevidíte na krok, odporná vlhká zima, prenikajúca cez najhrubšie plášte a blato, na ktorom vám ubiehajú nohy. Predierali sme sa nahor v pätách empatického elfa. Stopy kopýtok oslíka, na chrbte ktorého unikal pred nami Mirnul, nás privádzali do zúrivosti – a nútili nohy vydávať posledné zvyšky energie. Hnali sme sa chodníkom do Obrovísk, akoby hneď za rohom začínala cesta do bájnych ružových sadov Beleriandu.
„Kurva!“ zhodnotil situáciu Jean-Luc.
Nedalo mi, aby som s ním nesúhlasil. Elf kľačal pri blatnatej diere v zemi. Kusy trávy, vytrhané s koreňmi a hlinou, napĺňali vzduch svojim studeným pachom. Ale Caranthir cítil niečo iné. Triasol sa rozkošou a snažil sa skočiť rovno do temného otvoru. Jean-Luc a Filip ho držali pevne, ale nadávky pršali zo všetkých strán. Oslie stopy boli všade, miešali sa so škratími aj s výkalmi a krvou. V blate bol zatisnutý jeden nepovšimnutý zlatý toliar z gondorskej razby. Rozvážne som podišiel k diere. Zobral som zlatku, nahol sa a takticky do otvoru napľul…
Nič. Nebezpečenstvo odtiahlo do hĺbky – s Mirnulom a jeho pokladom. A museli klesať poriadne hlboko, pretože Caranthirova extáza, vyvolaná mučením hobbita, slabla a slabla. Napokon, keď sa elf upokojil, zliezli sme dolu.
Filip Dievčatko bol napoly človek – z rodu Telchara Kováča, napoly elf – po matke Morisereg, Krvi Noci. Výhonok na podivnom rodovom strome Moriquendi – Temných elfov, z krajín ďaleko za jazerom Rhun. Tvor, čo sa vo dne chúli v kútoch, ale za bezmesačných nocí beží tmavým lesom. Nikdy nám nevyrozprával svoj príbeh, ale od jatiek na Poslednom moste chodil s nami. Večne bažiaci po krvi, bitke a kriku zabíjaných. V ten deň zabíjal na našej strane a keď sme prebrodili Mitheitel, spečatili sme svoj osud krvnou prísahou. Vtedy mala svoj význam – zachránil nám život. Až oveľa, oveľa neskôr sme pochopili, s kým sme si zviazali čiaru osudu v rukách Mocných.
Dievčatko zodvihol hlavu od škratieho krku. Ústa mal plné krvi a ostré očné zuby sa mu leskli aj v tme tunela. Múdri muži z miest Gondoru nazývajú takých ako on upírmi a varujú pred nimi. Sú to hlupáci.
Keď sme vhupli do diery, vrhol sa na nás zástup oblúd. Sekali zakrivenými šabľami a cerili žlté zuby v neestetickom škľabe. Strašne revali a ešte horšie smrdeli. Pokiaľ som v tej tme dobre videl, mohlo ich byť zo štyridsať.
Caranthir vykríkol v náhlom emocionálnom šoku a roztancoval sa s čepeľou. Elfská pružnosť mu zachraňovala život, keď skákal po stenách jamy, preťahujúc ostrie po škratích krkoch. Bolo ich však priveľa a nezachránila by ho ani jeho svižnosť leoparda, pretože mu chýbala sila. Drogy, ktorými zosilňoval svoje mentálne schopnosti, ho fyzicky ničili. Našťastie nebol sám.
Jean-Luc Bricassarde bojoval zásadne sekerou. Ťažkou obojručnou zbraňou s dvojitým ostrím, potiahnutým mitrilom. Jeho mohutným pažiam robilo radosť mávať zbraňou, ktorou by väčšina tvorov v Stredozemi ani nepohla. Roztočil sekeru vo vražednom mlyne, pomaly si čupol a o pár okamihov svišťala mitrilová čepeľ vo výške kolien. V strede jamy okolo seba vytvoril dvojmetrový kruh smrti. Ale ani Haraďanova povestná sila by nebola stačila na pôvodne štyridsiatich škratov, ku ktorým sa chodbami pridávali ďalší.
Moja sila je v taktike. „Naur an edraith ammen!“ vykríkol som čo najhlasnejšie, aj keď zvuk pohlcovali zablatené steny škratej jamy. Plameň na končekoch mojich prstov zahorel jasným svetlom, potom začali do škratov udierať blesky. Stál som v strede jamy a zasiahol každého, kto sa priveľmi snažil ohroziť elfa alebo Jean-Luca. Škratí akrobati, schopní prežiť Caranthirovo besnenie a Haraďanovu pílu, padali do blata, najprv s ohorenými ramenami a kolenami, potom s lebkami. Plameň Udunu, divoký a nespútaný, robil zázraky. No aj tak by to nebolo stačilo na príval žltých zubov, čo nás ohrozoval. Čo je veľa, to je veľa.
Zachránil nás Filip. Znova. Útla postava neskočila, ale priam zletela do jamy. Ešte v skoku sa zmenil na obrovského netopiera. Pre istotu. My, zvyšok skupiny, sme sa v podstate bránili náhlemu útoku škratov, ktorí nás prekvapili, ale Dievčatko útočil. Jeho pochybná sexuálna orientácia bola razom zabudnutá uprostred zakrvavených pazúrov na koncoch kožnatých krídel, uprostred trhajúcich zubov. Škrati nelogicky kričali Balrog! Balrog! a hnali sa preč od neho. Lietal nad nimi a jeho večne smädné hrdlo hodovalo. Prestal, až keď sa v jame už nič nepohlo, keď už klesla aj Haraďanova mitrilová sekera. My sme dobojovali, Dievčatko dohodoval. V jame ostalo na zemi ležať zo päť desiatok škratov, z toho najmenej polovica s preťatým hrdlom a podivne vysušená. Vlhká a špinavá brána do škratieho mesta bola otvorená. Tunel smeroval ku Groth Guldur – Diablovej diere.
„Ako znela objednávka?“ spýtal sa zrazu Jean-Luc.
„Mirnul.“ odvetil som, vysielajúc plamienky do bočných chodieb napájajúcich sa tú našu, po ktorej sme šli. Pozoroval som po pár metroch hasnúce iskierky a zatúžil po Naryi, Ohnivom prsteni, naveky stratenom s Mithrandirom vo večnom Valinore.
„Živý?“ chcel vedieť Haraďan. Spamätal som sa z neužitočného snenia. Čo bolo a nie je, to sa nevracia.
„Mŕtvy päť stovák, živý tisícku.“ informoval som Jean-Luca.
„Tisícku?“
„Tak.“
„A poklad?“ spýtal sa praktickejší Filip. Sadala naňho pochopiteľná únava, pomalá letargia, vyvolaná množstvom vypitej krvi.
„Polovica uliatych peňazí sa môže stratiť.“
„Polovica?“ zasníval sa pre zmenu Haraďan. Priam som videl, ako mu pred očami tancujú zástupy hurisiek, odetých len do šperkov. Moje sny šli úplne iným smerom a navyše som si všimol náhle neprirodzene rozšírené elfove oči. Caranthir napriek ostražitosti prudko vykríkol a klesol na zem. Triasol sa a z úst mu vytekala pena. Bricassarde zložil sekeru z pleca, Filip Dievčatko začal pomalú, menej vyčerpávajúcu premenu. Ja som zodvihol elfa z blata, vrazil mu pár faciek a do rúk jeho scimitary. Pripravil som si pár kúziel a pomaly som sa pohol tak hrozne tichou chodbou. Priblížili sme sa ku dnu Groth Guldur. Podľa Caranthirovej reakcie na nás zjavne čakali. Nikto z nás však necúvol. Už nebolo kam.
Vrhli sa na nás po stovkách. Zo všetkých bočných chodieb naraz. Jean-Luc, s očami plnými hurisiek, sa vrhol do boja ako zdivený býk. Mával sekerou, drvil nekvalitné krúžkové brnenia a pritom skutočne ručal. Aj chrániť mu chrbát bolo životu nebezpečné. Pomaly sme postupovali za ním – on bol klin, my kladivo. Zarážali sme sa hlboko do davu oblúd – nemyslel som si, že vo Štvrtom veku žije toľko škratov. Zjavne som sa mýlil.
Fatálne následky na seba nenechali dlho čakať.
Jean-Luca udusili pod hrubou váhou tiel. Filip darmo lietal nad bojujúcimi a trhal škratom hrdlá – záplava paží a zubov stiahla Haraďana pod seba a jednoducho ho pohltila ako rozbúrené more. Ani nezastenal, len z masy tiel zrazu prestali vyletovať na polovice preťaté mŕtvoly.
Caranthir vykríkol od bolesti a divokými premetmi vyrazil vpred. Jeho scimitary plietli búrku ocele, škratie hlavy odskakovali a duto narážali do stien jaskyne – dno Groth Guldur bolo zašpinené krvou. Pena z elfových úst sa miešala z mozgami vraždených škratov, Caranthir čoskoro vyzeral ako jeden zo smrteľných polobohov časov Beleriandu. Žiaľ, smrteľných…
Elfa roztrhala stráž, ktorá stála na vyvýšenine okolo škeriaceho sa Mirnula. Peniaze zjavne dokážu všetko. Boli to obrovskí škrati, očividne potomkovia bojovných skurut-hai. Caranthirove scimitary a dokonalá technika boja sa zlomili na hrubej sile železom obitých budzogáňov. Umlátili ho na kašu. Aj v okamihu jeho smrti som však počul, ako vyje v extáze orgazmu. Zvláštne príjemná smrť.
Za elfa zaplatili škrati stovkou svojich žltozubých príbuzných. Filip lietal ako šialený, už len letmé pohladenie jeho krídla bolo smrteľné. Pazúry mal zaliate krvou. Jednu dlhú jazvu krížom cez tvár som od neho získal aj ja. Našťastie ma netrafil naplno, inak by sme prehrali skoro trápne. Takto mohol s mojou podporou prežiť pár minút extázy, plnej krvi a smrti. Lietal a trhal, kým pár inteligentnejších škratov nenapadlo hodiť naňho sieť. Dievčatko sa zamotal, krídla sa mu dolámali a zvery ho utĺkli stovkami palíc vo vražednom ošiali. Dav je dav, či sú to ľudia alebo škrati. Zdivočené zvieratá, stádo, materiál a nástroj.
Vtedy prišiel ten správny čas. „Gháš!“ vykríkol som a stovka škratov okolo mňa vytvorila pódium z popola. Vražedná červeň v očiach oblúd akoby pohasla. Mirnul viditeľne zbledol. Tisol sa ku stene, spod kučeravých vlasov mu stekal pramienok potu. Určite chladného ako ľad. Pohol som sa pomedzi dav, škrati mi ustupovali do strán. Mirnul sa rozbehol popri stene, vrazil do jedného z tunelov a trielil, až sa mu spod chlpatých piat prášilo. Vykašlal som sa na zvyšky peňazí, ležiace všade po jaskyni, a utekal som za ním. Za chrbtom som počul mručanie prebúdzajúceho sa davu. Všetko záležalo na rýchlosti.
Dobehol som ho tesne pred jedným z východov z Diablovej diery. Vedel, že už neunikne, život bankára na kondícii nepridá. Stál schúlený pri stene, triasol sa a čosi bľabotal. Nepočúval som ho, v pätách som cítil dupot škratov, ktorí dokážu vo vlastných tuneloch utekať skutočne diabolskou rýchlosťou. Nevedel som sa rozhodnúť. V ústi jednej z chodieb sa objavil prvý škrat, jeden zo skurut-hai.
Mirnula som držal pod krkom ľavou rukou, pravou som zosielal oheň a blesky na dotierajúcich škratov. Bolo ich čoraz viac a viac. Koniec bol blízko, žiaden čarodejník nedokáže vzdorovať stovkám škratov v ich vlastnom úkryte. Jeden zo skurut-hai sa mi dostal príliš na telo. Jeho zakrivenú čepeľ som sledoval ako vo sne, z ktorého nemôžete uniknúť. Mihla sa mi okolo brady, zasiahla hobbitov krk a po ceste preťala moju ruku v lakti. Mirnul mi klesol k nohám, moja ruka skĺzla za ním – neveriacky som ju sledoval pohľadom. „Gháš!“ vykríkol som ešte naposledy a siahol po poslednej obrane. Vedel som, že je priskoro, ale nedalo sa nič robiť. Dal som si dolu kapucňu…
Uťatú hobbitiu hlavu som zastrčil do vaku. Pochodňou, čo som našiel pri východe z jaskyne, som si vypálil ranu. Ďaleko, v hĺbke za sebou, som počul vreskot škratov. Vystrašený alebo prekvapený? Kašlal som na nich. Klesal som k zemi, unavený a zničený. Dúfal som len, že odmena bude stáť za to.
Za tú hlavu som dostal tristopäťdesiat zlatých: kupci z Cechu sa nevedeli zhodnúť, či to je alebo nie je Mirnul. Boj, oheň a cesta späť urobili s dôkazom svoje. Stále to však bol balík peňazí a deliť som sa nemusel. Peniaze sú mocou Štvrtého veku a keď budem pokračovať ďalej… Nechal som svoje sny plynúť. Pahýľ ruky ma neznesiteľne bolel – nenávidím hobbitov! Ale čas rany vyhojí a potom:
Aš nazg darbatuluk, aš nazg gimbatul
aš nazg tharkatuluk agh burzum-iši krimpatul.
Aj keby tým Jedným mali byť mizerné zlaté toliare z gondorskej razby!