Čestne sa priznám, v poslednej dobe radšej čítam veci od českých autorov, než siahodlhé ságy zahraničných pisateľov (nie spisovateľov – nemýliť si pojmy!). Je to tým, že Česi píšu viac poviedok, ale aj tým, že české texty sú viac blízke môjmu vkusu – naše kultúry sú veľmi podobné (vnímam to aj u Poliakov). Preto rád siahnem po knihe pána Kulhánka, pani Rečkovej, pána Medka a… odteraz budem na pultoch kníhkupectiev hľadať aj veci od Miroslava Žambocha. On totiž „taky umí“…
Poslední bere vše je zbierka troch noviel. Na obálke sa píše, že sú spojené hlavným hrdinom, ale nie je to pravda (no, čo už). Sú spojené akurát tak menom autora a štýlom rozprávania… ale nie je to na škodu.
Prvá novela – Dlouhý sprint – je najdlhšia a (zdá sa mi) aj najlepšia. Príbeh princa, outsidera, ktorý je náhle postavený pred osudové rozhodnutia, má šťavu. Vo Vegaši je totiž nástupnický problém riešený trošku netradične. V deň korunovácie môžu všetci beztrestne poľovať na princa, a ak sa tomu podarí získať korunu a prežiť, bude vládnuť. A 49 dní pre korunováciou náhle zomiera korunný princ Maximilián, od detstva trénovaný na deň prebratia moci. Ostáva len druhorodený, ktorý je, slušne povedané, podtrénovaný a viac sa vyzná v odrodách vína než v bojových kúzlach a zbraniach. No, ak chce prežiť, musí stráviť tých 49 dní v pekne dlhom šprinte. Je to akciou a nápadmi nadupaná story, čosi ako Kulhánek vo fantasy – naviac s detektívnou zápletkou, keď hlavný hrdina popri zápase o život ešte rieši aj smrť svojho brata, ktorá nebola až taká prirodzená, akou sa zdala byť. Výborné!
Poslední bere vše je druhým príbehom, poviedkou o tom, ako si tatko čarodejník chcel vyriešiť problémy s dedičmi. Pred smrťou uzavrel svoj palác a odkázal celé dedičstvo, vrátane pokladu, tomu, kto dokáže v jeho múroch prežiť. Pretože – iba ten posledný dostane všetko. Jatky sa začínajú, mágia praská vzduchom a vyzerá to, že neprežijú ani krysy v mučiarni. Kat Hendrix a nevlastný syn čarodejníka Crane majú čo robiť, aby to vôbec prežili, nie to, aby ešte čosi získali. Koniec je vynikajúci, keď obráti všetko hore nohami – a zas to dopadne inak, ako čitateľ očakával. Posledný môže byť aj prvým a prežiť neznamená vyhrať. Mňam poviedka.
Púštny škorpión je posledným z textov v knihe, no nedá sa povedať, že by bol posledným aj v kvalite. Štandardná akčná fantasy, chlapík rubajúci mečom, sekerou, nožom, strieľajúci z kuše, občas kat – mučí vinných a keď sa pomýli, tak aj nevinných (nemali sa mu pripliesť do cesty). Pekne drsné, miestami až kruté – predsa len, vrážať nepriateľom triesky pod nechty a nechať ich zomrieť smädom, to sa nerobí. No, ale taká je vojna a boj o cestu cez púšť je pekne krutý. Pár kladných postáv jatky v piesku prežije, ale nedá sa povedať, že by to malo happy end. Výborne sa to číta, občas zaiskrí nejaký ten nápad… taký dobrý napriemer.
Celkovo je knižka vynikajúcim počinom, prajem vydavateľstvu Klub Julesa Vernea veľa šťastia pri vyhľadávaní podobných talentov fantastiky. Budem sa tešiť…