A jeho sekera s praskotom prelomila kosť. Táto kniha je poslednou z trilógie Vlčí věk, no je na nej vidieť, že Jaroslav Mostecký napísal posledný diel o tri roky neskôr než druhý. Kôň zaryčal hrôzou, keď sa jeho kopytá zanorili do močiara. Tretí diel je v podstate samostatnou knihou, vychádza z udalostí pred tým, no nemusíte ich poznať. Ten pes zabil môjho syna! A je dobre, že táto kniha nie je uvádzaná ako fantasy. Zomriem na nohách! Pretože toto nie je fantasy, toto je sága o vikingovi, ktorý pre ženu rozvrátil Írsko, dračie brlohy aj rodné Dánsko. Vytrhnite mu pupočnú šnúru! Toto je príbeh o živote a smrti, o láske a nenávisti. Beriem si ťa pred Bohom, aby som ťa ochránil v zlom, ale aj v tom najhoršom! A v tom mi Thor pomáhaj!
Severská sága z pera Jaroslava Mosteckého začala v roku 1995, kedy vyšiel jej prvý diel, ešte pod pseudonymom a vo vydavateľstve Saga. Jdi a přines hlavu krále, tak to začalo. O rok neskôr sa príbeh zvrtol na stranu nordheimského Larsa Štavnatej lebky, a na svete bol druhý diel. A až do Vianoc 2000 sme museli čakať na diel tretí, ktorý príbeh Leifa Olafsona a Helgiho Trolla uzavrel. Leif sa vracia domov bez hlavy kráľa a s láskou k bohyni Epone v srdci; Helgi má plné srdce Ulriky, no v náručí ju nemá rovnako ako Leif. Kým však bohyňa cvála po búrkových mračnách s prízračným stádom, Ulrika sa celkom prozaicky dostala do rúk írskeho klanového náčelníka. No Helgi sa nevolá Troll len pre svoju územčistú postavu. Tretí diel je vlastne divokou poľovačkou, kde sa lovec môže stať lovnou zverou a kde sa korisť vrhá ostrými zubami na honiaceho psa. Severskí vlci útočia…
Pri čítaní som sa nemohol ubrániť myšlienke, že mi Jaroslav Mostecký berie nápady spod ruky a že moja poviedka, ktorá sa pomaly rodí v počítači, zrazu akosi stráca dych. Rovnako ako ja sa ponoril do hĺbky keltskej mytológie, vybral si obdobie na prelome tisícročí, keď sa v Írsku stretáva stará viera s kresťanstvom a keď pláže smaragdového ostrova sužujú nájazdy Vikingov. Nuž čo, opäť píšem do zásuvky (harddisku), pretože takúto ságu o rozmere 500 strán nedokážem napísať nikdy. Je vytvorená so znalosťou doby a kulís (i keď občas čosi zaškrípe) a cítiť z nej spev vetra na vresovisku, chuť hmly, vôňu hliny a mokrej dubovej kôry. Muži sú mužmi svojho času, drsní a tvrdí, ženy sú ženami, matkami a milenkami. Sú to plnokrvní ľudia, ktorí sa dokážu obetovať za vieru či ideály, no vedia aj bojovať za lásku – bez ohľadu na bohov, bohyne či česť rodu. Dobre napísané!
Nikto však nie je bez chyby. Podľa môjho súkromného názoru Jaroslavovi Mosteckému viac pristane poviedka. Množstvo hrdinov síce túto ságu úplne nerozdrobilo, no zabránilo mi plne vychutnať jednotlivé príbehy. Vedel by som si text celkom dobre predstaviť ako päť dlhších poviedok, kde by mali hrdinovia iné mená, než tento dlhokánsky príbeh, kde sa kvôli rozsahu muselo pár línií vytratiť do zabudnutia. Je to napokon dobre skĺbené a uzavreté, no… ja by som chcel viac. Pravda, aj ďalšie diely by som chcel :) Takéto príbehy, ktoré pripomínajú beh prízračného žrebca, mi náramne seknú. Seknú, ako kosák Epony, ktorým otvára bruchá mŕtvych koní, aby sa ich duchovia mohli pridať k druhom. Ja mám jednoducho ságy rád…
Takže, či už vlastníte predchádzajúce diely alebo nie, knihu vám odporúčam. Slabším povahám nie, koniec by vás mohol zložiť (Viete, čo znamenalo „vytrhnúť pupočnú šnúru“ v dobe Briana Boru?), no my ostatní si môžeme vychutnať príbeh z temného stredoveku, s maličkou prímesou fantasy, kde viac ako na mágii záleží na odvahe a sile, tela a ducha. Prízračné žrebce sa ženú oblohou a diabol spí v opustenej šachte…
P.S.: A zaujala ma ešte jedna skutočnosť. Jeden zo záporných hrdinov je Netopejr (írsky Tabhair, gaelsky Tholtan) a má bieleho psa, ktorý sa volá Edwin. Je podobnosť názvu vydavateľstva, a mena psa pána majiteľa čisto náhodná? ;-)
Prokletí přízračných hřebců, Mostecký Jaroslav, sága (Netopejr, tretia časť trilógie Vlčí věk, obálka Petr Utěšil, 511 strán, brož., 189 Kč, ISBN 80–86096–49–1)