Skúste si predstaviť, že celá naša civilizácia, ba čo civilizácia – celá planéta ako taká – je iba dôsledkom pokusov kohosi iného. Že sme len čosi, ako výsledok laboratórnych testov. Nic moc, však? Lenže presne toto vyplýva z kontextu knihy „Půlnoc ve Studni duší“.
Tým laboratóriom je planéta Studňa svetov. Je podelená do šesťuholníkov, z ktorých každý má vlastnú biosféru, určitú technickú úroveň a je obývaný viac, či menej inteligentnými bytosťami. Celú túto planétu ovláda umelý mozog, výtvor kedysi dávno vyhynutej civilizácie Markovanov. Prečo vyhynuli? Lebo dosiahli maximum toho, čo dosiahnuť mohli. Aspoň čo sa týka inteligenčnej a materiálnej úrovne. Nemuseli po ničom túžiť. Stačilo si iba priať… Pokiaľ ide o city, boli na tom trochu horšie. A tak začali pátrať po chýbajúcom elemente. Keďže ho nenašli, vyhynuli…
Už teraz som prezradila veľa, ale prezradím ešte viac. Príbehom nás sprevádza skupinka ľudí – kapitán nákladnej prepravnej kozmickej lode Nathan Brazil, drogový obchodník Datham Hain, jeho sexuálna otrokyňa a zároveň presvedčovaco-donucovací prostriedok na zákazníkov Wu Julee a diplomatický kuriér Vardia Diplo 1262, zástupkyňa Kozmosveta. Cestou k určenému cieľu zachytia núdzový signál a kapitán sa rozhodne vec preskúmať. Núdzové volanie ich pritiahne do jedného z tunelov – vesmírnych brán, ktoré vedú na Studňu svetov, sú však iba jednosmerné. Zdá sa, že cesta späť nejestvuje. Po príchode na planétu sú transformovaní na jednotlivé miestne druhy a pridelení do patričných šesťuholníkov. Jediný, koho transformácia nezmení, je kapitán Brazil. Vyhľadá niektorých svojich súputníkov a začne pátrať po pôvode núdzového signálu. Všetko smeruje k dvom strateným matematikom a Studni duší, ktorá je vlastne kľúčom k existencii vesmíru… A tak sa o jeho záchranu snaží čím ďalej, tým tajomnejší kapitán Brazil, zaľúbená kentaurka, inteligentná rastlina a obrovský netopier.
Knihu môžeme s pokojným srdcom zaradiť ako space-operu. Medzi nami, dievčatami, keď som si prečítala anotáciu na zadnej strane a keď som si prezrela obálku, veľmi sa mi do čítania nechcelo. Anotácia ma odrádzala konštatovaním, že kniha je prvou časťou tetralógie ( chvála buď ságam a x-lógiám, všakáno:( ) a obálka… no co si budem povídat, že jo. Jej jedinou prednosťou sú iba dve dominantné farby. Decentne zarastený mladý muž s perfektným kaderníckym výtvorom na hlave a divným futuristickým výtvorom okolo krku nepripomína kapitána Brazila ani omylom. A keby si pán Bauer knihu prečítal, nikdy by na jej obálku nedal napríklad toho bojovného kentaura s mečom a štítom, ani tú divnú kovovú konštrukciu a veľa vecí – vlastne celá obálka by asi vyzerala inak. Ono by nebolo zlé vedieť, čo vlastne ilustrujem a ako si svoje postavy predstavuje autor. Potom by sme zbytočne nedezorientovali a neznechucovali čitateľa… Ja neviem, ja som asi voči pánu Bauerovi zaujatá a priori, ale konštatujem, že poznám najmenej tucet ľudí, ktorí na tohto pána maliara zdieľajú rovnaký názor, ako ja. Áno, správne ste postrehli pejoratívny nádych označenia „maliar“.
Ale vráťme sa ku knihe. Keď som si to celé rozselektovala, očistila a vytriedila, ostala mi otázka – čo je to láska? Zhruba toto ako by sa pýtal autor so svojimi postavami spolu s Petrom Novákom v jeho rockovej opere. Alebo – je to láska, čo robí človeka šťastným? Nie maximálna inteligencia, nie dokonalé uspokojenie všetkých jeho materálnych potrieb, ale práve to čosi, tá drobnosť, ktorú si často vôbec neuvedomujeme? Blízkosť niekoho, na koho sa môžeme spoľahnúť, spriaznená duša… Ale to už je celkom iná kapitola. Hm… Jeden by neveril, čo všetko sa popri dobrodružstve dá nájsť v takej príjemnej space-opere… :)