 |
Bol pokojný večer v klube Dystopia. James Dasher si kreslil cestičku
labyrintom. Veronica Roth spolu so Suzanne Collins práve preberali najnovšie
nápady, ktoré by zaujali násťročné dievčatá. Rick Yancey postával pri
bare a pozoroval vlnky v pohári. Dvere sa rozleteli a dovnútra sa vrútili
dvaja muži, ktorí do seba zúrivo mlátili.
„Už zas…“ zívla Veronica.
Akési mladé dievča zo Slovenska sa k nej naklonilo a potichu sa spýtalo:
„Kto je to?“
„Orwell a Huxley. Znovu sa pohádali. Stále sa naťahujú o to, koho román
je originálnejší.“
„A vyhrá niekedy jeden z nich?“
„Nie… väčšinou ich upokojí niekto starší.“
„Starší? Veď Orwell a Huxley sú autori prvých dystopií.“
„Si z vidieka? Veď ani jeden z nich nenapísal prvú dystopiu. Wells,
London… už sú tu.“
Po chvíli Orwella a Huxleyho od seba odtrhli štyria starší páni. Muž so
silným ruským prízvukom sa na nich prísne pozrel a povedal: „Páni, takto
sa predsa nik civilizovaný nespráva! Obidvaja ste sa inšpirovali mojou
knihou…“
Huxley v hneve vykríkol: „Zamiatin! Už som to povedal minimálne stokrát!
Tvoju knihu som nečítal!“
„Klamár!“ zamrmlal si popod nos Orwell.
Na pulty našich kníhkupectiev sa vrátil román My. Jedna z prvých dystopií. Otvorene z nej čerpal vo svojich víziách budúcnosti Orwell a podľa viacerých kritikov aj Huxley. Krátko pred dokončením kozmickej lode Integrál inžinier D-503 začína písať denník. Svet sa stal jednotným štátom, kde neexistuje hlad, všetky základné potreby ľudí sú naplnené vďaka Dobrodincovi. Civilizácia prežíva v jednotnom štáte, ktorý je chránený pred okolitou prírodou a v ktorom je všetko regulované.
Naši predkovia si napokon s veľkými obeťami podrobili Hlad. Nehovorím o Veľkej dvestoročnej vojne, o vojne medzi mestom a dedinou. Divokí kresťania sa asi z náboženských predsudkov zubami-nechtami držali svojho chleba. Ale v 35. roku pred založením Jednotného štátu vynašli našu terajšiu naftovú potravu. Pravda, prežilo to len 0,2 percenta obyvateľov zemegule. Zato však tie nula celé dve desatiny už okúsili blaženosť v lone Jednotného štátu.
Cena za dokonalý štát je ešte vyššia a akýkoľvek jednotlivec je prekážkou, ktorú treba odstrániť, a to akýmkoľvek spôsobom.
„Nevyzerá to s vami dobre! Zrejme sa vám z čista jasna utvorila
duša.“
Duša? To čudné, staré, dávno zabudnuté slovo. Hovorievame síce „jedno
telo, jedna duša", „oduševnene", „dušovať sa", ale duša…
„Je to… veľmi nebezpečné?“ zabľabotal som.
„Nevyliečiteľné.“
Po niekoľkých stranách si musíte pripomínať, že toto nie je „slabší odvar 1984“, prípadne „nedotiahnutý Koniec civilizácie“, ale ich predchodca. Ten spája to, čo dnes rozlišujeme pod orwellovskou a huxleyovskou verziou totalitného štátu. My je skvelým odkazom na dobu diktatúry proletariátu a celkovú situáciu v Rusku a kladie skvelé základy modernej politickej dystopie. Niektoré oblasti však zostávajú nedotiahnuté, myšlienková poetika v niektorých pasážach je pre mladších čitateľov takmer nestráviteľná. Ak čakáte YA dystopiu o dievčatách a chlapcoch, ktorí si nájdu svoju cestu životom, siahnite po niečom inom. Ak ste ochotní riskovať a ísť k základom dnes takého populárneho žánru, kniha vás nielen zaujme, ale zároveň poskytne pohľad do dusnej atmosféry začiatku 20. storočia v Sovietskom zväze. Pochopiteľne, kniha bola okamžite po napísaní zakázaná cenzúrou a je prekvapením, že Zamjatin dostal povolenie „opustiť Sovietsky zväz“ a venovať sa literatúre v zahraničí, kde mohol ovplyvniť generáciu ďalších autorov.
My
Žáner: science fiction, dystopia
Autor: Jevgenij Zamjatin
Vydavateľstvo: Európa
Rok vydania: 2015
Preklad: Naďa Szabová
Počet strán: 168
ISBN: 9788089666218
Viac autorových článkov nájdete na blogu Igora Čonku.