 |
Všetci máme predstavu, kto je šťastlivec. Je to ten prekliaty bastard, ktorému sa vždy darí na čo siahne a ešte aj veci, v ktorých má spočiatku zdanlivú smolu, nakoniec dobre vypália. Hovorí sa im ľudia narodení pod šťastnou hviezdou a ich hlavný problém je, že to nie sme my.
Presne taký je Maxim Markus Alexandri. Tesne predtým, ako sa má oženiť, ho unesú mimozemšťania. Na prvý pohľad smola, lebo tú scénu, keď sa prebudí napojený na sondy vo vani plnej slizu, by mu závidel aj agent Mulder. Lenže to je iba začiatok…
Emzákov v náhlom poryve šialenej sily zmasakruje a zistí, že síce prišiel od krku dolu o všetko ochlpenie, ale okrem reflexov šelmy získal znalosť emzáckej reči, zdedil vesmírnu loď a s ňou holografického kríženca Paviela Rochnyaka s Pycom Rauschom, ktorý ju riadi.
Umelá inteligencia mužského rodu dostane meno Brill (podľa slova brilantný, lebo čo je lepšie, než zalichotiť softvéru, ktorý sa stará o váš kyslík) a zasvätí Maxa do základov života mimo Slnečnej sústavy, kde najvzácnejšou komoditou nie sú zelené šušťavé papieriky, ale šťastie.
Samozrejme, že nedobrovoľný cestovateľ by sa najradšej ihneď vrátil domov, ale to bude musieť počkať. Nebohí majitelia totiž Brillovi vymazali časť pamäte, takže nevie kde bol ani prečo tam bol a ako je to ďaleko. Nezostáva nič iné, než sa vydať do známych končín, získať prostriedky na prežitie a informácie na cestu späť.
„Vesmír je obrovský. Ponúka toľko krás a možností. Kam by sme s vernosťou došli?“
Ako v každom správnom príbehu, ani v recepte na Šťastlivca nechýbajú dôležité ingrediencie: láska, vojna, putovanie. Prevažná časť knihy sa skladá z putovania, ako ste si už všimli. Putovanie kombinované s vojnou znamená, že Maxov zločin nezostane nepovšimnutý, i keď mŕtvoly svojich väzniteľov ohľaduplne vyhodil do vzduchoprázdna. Neboli to však hocijakí nímandi, ale nadradená rasa, takže prúser.
No a láska… s tou si náš šťastný Max užije najviac, lebo mimozemský sliz ho obdaroval aj vyšším levelom sexapílu. Kde sa zjaví, tam sa o neho obtierajú samičky. Netreba vysvetľovať, že feromóny, ktoré rozprašuje naokolo, mu prinesú problémy – ale iné zase pomôžu vyriešiť.
„Neflirtuj s Brillom, zlato, dostane skrat.“
Môžem vám sľúbiť, že to bude dobrodružné aj veselé. Chvíľami zľahka erotické… a strašne ukecané. Dozviete sa mnoho detailov o rasách žijúcich za Kuiperovým pásom aj umné vysvetlenie, prečo sú humanoidného vzhľadu.
Autorka si všetko dobre premyslela a síce neviem, čo by na jej nápady povedali fajnoví scifisti, no mne neposkytla príležitosť sa sťažovať. Naopak, udivovala ma prepracovanými podrobnosťami, v ktorých hravým spôsobom pospájala mytológiu s vedeckou fantastikou a vytvorila niečo ako startrekovskú atmosféru uprostred Stopárovho sprievodcu Galaxiou.
Pre tých, ktorých práve zdvihlo zo stoličky – pŕŕŕ, upokojte sa – nejdem siahať na vaše idoly a byť natoľko trúfalá, aby som k nim prirovnávala dielo neznámej domácej autorky. Pokúšam sa opísať svoje pocity. Nie, nie je to Roddenberry ani Adams. Ale keby podľa mňa bol, buďte si istí, že by som to kľudne napísala.
V Lenone Štiblaríkovej cítiť toho Adamsa, Rankina, Granta, Harrisona, svetových autorov humoristickej sci-fi. Slovenský ekvivalent nedosahuje kvality tých najlepších, ale má všeličo spoločné s Červeným trpaslíkom alebo Galaktickým hrdinom Billom, ktorí boli podobne ako Šťastlivec písaní pre zábavu a bláznivé dobrodružstvá.
Ak vyberiem Lenone rovnocenného domáceho súpera, Šťastlivec je lepší než Mimozemšťania na zemi ako doma od Borisa Kalinina. A to po všetkých stránkach. Nehovoriac o základnom Kalininovom probléme, že jeho kniha bola iba polovicou rozvláčneho príbehu, ktorý zatiaľ nedokončil.
Šťastlivec je ukončený, síce podľa očakávania, ale dobre. Aj predvídateľný záver býva lepší než ten prekvapivý, ak čitateľa uspokojí. Túto knihu som čítala dlho, lebo nebudem zapierať, že tempo sa mi zdalo pomalé, no zavrela som ju s úsmevom na tvári.
Dokonca som si už od polovice vravela, že pri toľkej energii a mieste obetovanom predstaveniu prostredia, rás a ich vzájomných vzťahov by sa hodilo napísať pokračovanie, ktoré už bude nabité len ďalšími vtipnými eskapádami ústredných hrdinov, bez únavných vysvetľovačiek. Autorka vymyslela zaujímavý svet so solídnym pozadím a dobrým potenciálom, a bude podľa mňa trochu škoda, ak zostane uzamknutý výhradne v tomto románe. Osobne by som odporúčala pokračovať epizodickým štýlom Jakuba Vandrovca, kde jednotlivé kratšie či dlhšie útvary spolu vytvoria knihu.
Redakcia, ach tá redakcia
Bohužiaľ, po formálnej stránke to so Šťastlivcom až tak ružovo nevyzerá. Text obsahuje čechizmy, no nie je ich veľa a dajú sa prežiť. Niektoré nápadné, iné menej. Napríklad také slovo utratiť – slovník slovenského jazyka z roku 2003 ho síce považuje za spisovný ekvivalent slova minúť (peniaze), no mne už brnká na nervy. Zdá sa mi, že posledné roky všetci na Slovensku len utrácajú a som na to alergická. Toto je však otázka osobných preferencií.
Oveľa závažnejším neduhom Šťastlivca je divoká interpunkcia. Čiarok vo vetách je toľko, akoby sa samé potajomky klonovali. Hádam polovica z tých zle umiestnených chýba zase inde. Ja sama nemám v čiarkach dokonale jasno a sú chvíle, keď ich píšem intuitívne – ale v tejto knihe by aj človek so základným vzdelaním videl, že sú fatálne premnožené.
Zbytočne komplikovaná štylistika ich redukcii takisto príliš nepomáha. Časť z nej musíme pripísať autorkinmu osobitému štýlu, čo je v poriadku. No viem si predstaviť, s akou radosťou by som škrtala (napr. dialógy), čo platí najmä pre doplňujúce vety, ktoré nasledujú po vtipnej narážke. Nemám v láske „vysokú literatúru“, ktorá viac zamlčí ako povie a potom o nej diskutujú iba tí, ktorí akože „rozumejú“ – ale vysvetľovanie vtipu je tiež hriech, lebo podceňuje čitateľa. Toto je ľahká humoristická literatúra, naozaj nie sme takí blbí, aby sme nepochopili pointu.
Chcelo by to zodpovedného redaktora s citom pre štylistiku, a dobrého korektora. Takého, ktorý sa okrem gramatiky (hrúbky som neregistrovala žiadne a preklepov bolo prijateľné minimum) postará aj o interpunkciu. Rozumiem, že tu máme do činenia s miniatúrnym nezávislým vydavateľstvom, ktoré si všetky kroky od napísania po vydanie knihy robí na kolene. Všetká česť, že sa vôbec prepracovali k vydaniu troch titulov. Ale ak to bude len trochu finančne možné, do budúcnosti odporúčam zainvestovať do kvalitnejšej redakcie diela. No a to prísnejšie škrtanie sa dá zabezpečiť aj vo vlastnej réžii ;-)
Celkový dojem zo Šťastlivca bol však skvelý. Humoristickej sci-fi je ako šafranu, i keď sa to nezdá, ak začnete vymenúvať jej najznámejších autorov. No ako jej verný fanúšik mám dosť skúseností s jej hľadaním, lebo ju neustále valcujú iné žánre. Preto ma poteší každý výskyt a rada skúsim, čo sa ponúka. Ak je navyše domáca, treba dielo otestovať aj za cenu, že výsledok nebude geniálne nezabudnuteľný. Holt, Gaiman či Adams sa nám na Slovensku zatiaľ nenarodili, ale s tým som zmierená. Nestrácam nádej a snažím podporovať aspoň to dobré, čo tu máme.
P.S.: Ako je uvedené aj na obálke, román zvíťazil v súťaži O poklad moravského sklepa 2011.
Napísané pre Riddick´s Realm.
Štastlivec
Autorka: Lenona Štiblaríková
Vydavateľstvo: Hydra
Rok vydania: 2012
Počet strán: 328
Väzba: brož.