 |
Riallina hra nie je novinku, vyšla v roku 1999 – a dokonca som na ňu už jednu recenziu napísal. Pýtate sa, prečo sa k nej vraciam? Nuž, dôvod je celkom prozaický. Všimol som si totiž, že z políc kníhkupectiev nemizne tak, ako by som bol čakal – rovnako ako sa ležiakmi stávajú aj iné knihy relatívne neznámych ženských autoriek (nielen fantasy, v poslednej dobe som si všimol nezáujem aj o Octaviu Butlerovú alebo Catherine Asaro). A okrem kníh na policiach si všímam aj rozhovory čitateľov… „Žena vo fantastike? Ruky preč od toho!“ Tento obmedzený prístup mi vadí a preto by som rád práve na Riallinej hre demonštroval fakt, že kniha ženskej autorky nemusí byť horšia ako kniha akéhokoľvek megaúspešného autora. A vzhľadom na to, aké publikum má predsudky voči autorkám, ako protiváhu Riallinej hre som si vybral megaúspešnú sériu Davida Eddingsa Belgariad (v princípe si sem môžete dosadiť akúkoľvek nekonečnú fantasy ságu)…
Prvé kolo. Cink! Po tom, čo som prečítal stovky kníh a desiatky z nich od ženských autoriek, môžem konštatovať, že autorky dokážu lepšie vytvoriť a charakterizovať postavy. Pod pojmom lepšie rozumiem originálne, plastické, živé postavy – postavy, ktoré konajú logicky (alebo nelogicky) podľa vlastností, ktoré dostali do vienka. Kým Edding siahol po najotrepanejšom fantasy klišé (prostáčik, ktorý sa stane kráľom), hlavnou hrdinkou románu Patricie Briggs je bývalá otrokyňa Rialla, ktorá za sebou spálila mosty a len krutý osud ju núti postaviť ich znova a prejsť po nich späť. A kým Garionovym protivníkom v Belgariáde je neschopný a stupídny (vo svojom konaní) boh Torak, Rialla dostala ďaleko dôstojnejších súperov. Je ním jednak jej bývalý pán Wintersein (otrokár a čarodejník) a jednak jeho záhadný syn Terran (zvláštne spojený s postavou boha Altisa). Wintersein je pre Riallu príležitosťou na zlomenie strachu z minulosti, kým Terran je hrozbou pre budúcnosť. Aj keď, všetko môže byť aj inak – pri čítaní Riallinej hry nedokážete predvídať dej, jednoduchej línii Belgariády sa Patricia Briggs zďaleka vyhla. A tak sa dostávame do druhého kola…
Cink! Logika a dejové línie. Belgariad je jednoduchý príbeh, ktorý začína narodením hrdinu a končí porážkou nepriateľa. A nič na tom nezmení fakt, že po úspechu prvej série sa Eddings k hrdinom vrátil a nechal ich bojovať znova. Schéma ostala rovnaká (tak, ako je rovnaká v akejkoľvek dlhšej fantasy ságe – vezmite si napríklad úbohý základ Hadej ságy Raymonda Feista). Je to zvláštne, ale len máloktorý mužský autor dokáže vymyslieť inteligentnejšiu zápletku a motiváciu pre hrdinov (pokiaľ si spomínam, podarilo sa to hádam len Tolkienovi – zničenie Kraja zodvihlo celý príbeh o niekoľko tried, Sapkowskému – vojna je skutočne len pozadím pre stret emócií, Gemmelovi – aj keď je epigónom, jeho epilógy zanechávajú význam víťazstiev „v prachu“, alebo Cardovi – Alvin, osobitne v „Rudom prorokovi“ je viac štúdiou xenofóbie ako fantasy). Naproti tomu, ženské autorky sa svojím zameraním na postavy zvyčajne dostanú aj k zaujímavejšej zápletke (Zeměmoří Ursuly Le Guinnovej je jedna z mála fantasy, ktorá nestavia na Artušovskom mýte). A tak je to aj v Riallinej hre. Rialla kedysi dávno ušla z otrokárskeho Darranu do Sianimu, mestského štátu žoldnierov a špiónov. No musí sa vrátiť… Možná zmluva Darranu s Rethom (ktorej súčasťou je zrušenie otroctva) je totiž ohrozená intrigami – a pritom je zmluvné spojenectvo nevyhnutné. Na východe sa totiž objavila hrozba (fanatická armáda boha Altisa, to je klišé, uznávam) a čeliť jej môže iba aliancia, nikdy nie samostatný štátik. Spočiatku musí Rialla iba získať informácie, no je úloha sa s dejom mení. Zapletá sa čoraz hlbšie a hlbšie a vrahovia, vlkodlaci a zombie sú všade naokolo. A je tu stále aj lord Wintersein, tieň z minulosti, bolesť v spomienkach… Pre mňa sú Riallina motivácia (zrušenie otroctva) a spôsob boja (nájsť dôkazy proti Winterseinovi) ďaleko príťažlivejšie ako Garionova snaha zachrániť svet za pomoci čarovného kameňa (ktorého história je kniha za knihou iná – podľa toho, ako sa autor vyspí). Riallinu hru v tomto radím niekde vedľa Sapkowského – aj keď má menej humoru (resp. je iný, menej priamočiary).
V treťom kole sa nekoná žiadne KO – z jednoduchého dôvodu. Mám rád aj ságu Davida Eddingsa aj Riallin príbeh. A rád sa k nim vraciam… Obe dielka sú totiž pekelne dobre napísané, rozprávačský talent oboch autorov je očividný. Tak ako Eddings dokáže aj Patricia Briggs zaujať vykreslením kulís, rýchlym dialógom plným emócií, vtipom, láskou k hrdinom (áno, je to cítiť, že sa autori pri písaní knihy bavili). Obaja vedia zaujať interakciami postáv (Eddings: Garion a Se'Nedra, Briggs: Rialla a sylván Tris) a rozvíjajú svojich hrdinov tak, aby ste ich začali mať radi a aby ste im držali palce. Presne tak, ako to má byť – tak, ako to bolo už v príbehoch, ktoré sa rozprávali pri táborových ohňoch ;-)
Takže, ako budete stáť vedľa niekoho, kto a priori odmietne knihu ženskej autorky bez toho, aby vedel, o čom tá kniha je – kopnite ho bez rozmýšľania do priehlavku. Je to obmedzený ignorant a niekto by ho už mal poučiť, že žijeme v treťom tisícročí – a že bez žien by sme sa ho nedožili ;-) Riallinu hru vám s pokojným svedomím doporučujem, určite vás nesklame – a zamilujete sa do nej tak, ako ja…
Riallina hra, Briggs Patricia, fantasy (FANTOM Print, orig. Steal the Dragon, preklad Pavel Musiol, obálka Oliviero Berni, brož., 318 strán, 179 Kč, ISBN 80–86354–03–2)