 |
 |
 |
Kam sa dnes hýbu hodnoty? Má každý človek svoju životnú tému? Má vôbec zmysel na tieto témy hrať divadlo?
Tieto otázky si kládli autori grotesknej feérie Zaplavenie. Divadelná hra z pera Miloša a Viki Janouškovcov mala premiéru 4. októbra v Divadelnom klube 10×10 na Školskej ulici v Starom meste Bratislavy. Réžie sa ujal Róbert Horňák v predstavení účinkovali Jana Lieskovská, Pavol Plevčík, Ivan Martinka a Michal Jánoš. Pri tejto príležitosti sme vyspovedali pána Miloša Janouška, autora námetu, scenáristu, spisovateľa, skladateľa a publicistu.
Aké máte pocity z premiéry?
Myslím si, že dopadla vynikajúco. Zo strany divákov bol veľký záujem a tvorivý tím počínajúc pánom režisérom, cez pani dramaturgičku, až po hercov urobil divy. Pravdupovediac, aj keď som hru celkom dobre poznal, keďže som sa spolupodieľal na jej písaní, tak ma šokovalo, čo všetko sa dá vtesnať na také malé javisko. Približne 6 krát 6 metrov a máte tam roviny času aj roviny priestoru. Neuveriteľné!
Môžete nám prezradiť ako vznikala hra Zaplavenie?
Nuž bol to trošku atypický spôsob tvorby. Podobne ako s hrou Déjà vu, prišiel prvotný impulz od mojej manželky, Viki Janouškovej, ktorá je zároveň aj dramaturgička. Pri hre Zaplavenie sme sa opierali o tri moje poviedky, ktoré zatiaľ nevyšli. Vždy som mal predstavu napísať niečo strašne relativizujúce. Našinec nevie, čo je pravda, čo je realita, budúcnosť, minulosť. V našich životoch sa toto všetko splieta a práve hra ponúka niečo ako výlet časom. Nechcem dopredu prezrádzať, o čo ide, ale myslím, že sa nám podarilo vytvoriť akúsi prechádzku stáročiami.
V upútavke na túto feériu sme si vypočuli niekoľko názorov na to, ako bude vyzerať koniec sveta. Ako sa to všetko odohrá podľa vás?
Ja si to radšej nepredstavujem, aj keď som o tom napísal poviedku s názvom Božské džezy. A tam funguje ten princíp relativizovania. Ako hovorí staré sci-fi porekadlo: „Ani tá budúcnosť už nie je to, čo bývala.“ Voľakedy bol koniec sveta jednoznačnejší, teraz jedni hovoria, že sa koniec blíži a že ho ľudstvo spôsobí samo. Iní tvrdia, že koniec sveta už bol, len sme si to nevšimli…
Hru propagovali aj zaujímavé plagáty v štýle komiksov. Aký je váš vzťah k tomuto formátu?
Vrelý. Nie som síce vyznavačom konkrétneho štýlu, či postavy, no komiks ma fascinuje ako médium. Mám na mysli ten pravý komiks, kde obraz je de facto statickým filmom. Okienka obsahujú hovorovú reč, akciu, no aj režijný strih. Jakub Branický vzal pár epizód a urobil z nich aj výtvarnú záležitosť. Pretavil ich tak dobre, že skrsla myšlienka urobiť zo Zaplavenia aj komiks. Takže možno sa niekedy v budúcnosti ešte k tomuto príbehu vrátime aj týmto spôsobom. Pre mňa sú veľkou školou komiksu českí autori, hlavne tí noví. Napríklad veľmi zvláštny komiks Pandemonium alebo projekt s Českou televíziou zvaný Česká história. Zdanlivo nezaujímavé a suchopárne dejiny sú v ňom spracované tak kvalitne, že mi behá mráz po chrbte.
Fanúšikovia fantastiky si vás môžu pamätať ako finalistu literárnej súťaže Cena Gustáva Reussa. Vo vašej tvorbe sa teda objavujú aj žánre fantasy a sci-fi. Kde v týchto prípadoch beriete inšpiráciu?
Všetky veci, ktoré robím: pesničky, výtvarníctvo či poviedky, spracovávam v takých kruhoch. V jednom období píšem texty, v ďalšom skladám inštrumentálnu hudbu. Potom zasa tvorím humoristické poviedky a neskôr hudobnú publicistiku. Podobne sa vraciam aj k fantasy. Impulzy prichádzajú zovšadiaľ, napríklad z plagátu, rozhovoru, niekedy si poviem: „Toto by bol zaujímavý názov.“ Niekedy viem, čo idem písať, inokedy – ako v prípade poviedky, ktorá bola predlohou Déjà vu – ju ani sám neviem zaradiť. Je to taký zvláštny pocit o ľuďoch, ktorí žijú mimo reálneho sveta, z rodiny, kde si ako darček dávali čas. Tu bola na začiatku veta Kdeže si, miláčik Jon? Vráť sa!, ktorá je vlastne aj názov poviedky. Od nej som začal písať a sám som bol prekvapený, kam sa to celé odvinulo. Niekedy sa mi to vymkne z rúk. (úsmev)
Máte nejakých obľúbených sci-fi či fantasy autorov?
V tejto sfére ma najviac ovplyvnil Ray Bradburry, na ňom som vyrastal. Bol to pre mňa objav, nie len poetickým jazykom ale aj zvláštnym narábaním s týmto žánrom. Ja som ho vlastne za spisovateľa science fiction nepovažoval, no uvedomil som si, že aj takýto úzko vyprofilovaný žáner môže byť obrovským farebným spektrom. V jeho tvorbe sa objavujú aj horory, hard sci-fi aj fantasy. Ďalší človek, ktorého mám dodnes veľmi rád je Douglas Adams, mág v práci s jazykom, je mi veľmi blízky jeho suchý anglický humor. Tiež obľubujem hlavne poviedky Arthura Clarka. Z filmov preferujem Blade Runnera od Riddleyho Scotta, či Kubrickovu Vermírnu odysseu.
Aký je váš názor na filmové adaptácie kníh?
Myslím, že najväčšiu chybu, akú robia, je myslieť si, že to, čo ma zaujalo v knihe, ma zaujme aj vo filme. To sa nedá, je to úplne iné médium. Ak si fanúšik knihy ide do kina pozrieť, ako to vyzerá, na 99 % bude sklamaný. Samozrejme, že sú adaptácie, ktoré sú vynikajúce. Napríklad Solaris: výborná kniha, no Tarkovskij z nej urobil obrovské filozofické dielo. Keď sa režisér snaží reálne previesť to, čo je v knihe, do filmu. To bol problém aj pri seriáli Douglasa Adamsa, ktorým som teda nebol nadšený. Keď sa vezmú postavy a hlavnú myšlienku ale pretvoria to v niečo nové, vtedy to ide dobrým smerom, navyše ak sa stretnú kongeniálni tvorcovia.
Adaptáciu som zažil na vlastnej koži a vlastných poviedkach. Pri predstavení Izrafel vzala Viki Janoušková moju poéziu a tiež básne Jána Ondruša a Ivana Koleniča a z týchto troch generácií básnikov urobila osobitnú koláž, ktorá sa stala výpoveďou jednej generácie. S hrami Déjà vu a Zaplavenie bolo zadaptovaných niekoľko mojich poviedok, ktorých spojením vznikol nový kontext. To som párkrát ako autor musel predýchavať, ale človek musí prijať aj tú možnosť, že to nebude úplne tak, ako si predstavoval.
Chystáte v blízkej budúcnosti niečo, na čo sa môžeme tešiť?
Práve som dal dokopy poviedky zo sféry science fiction, vrátane tých, ktoré nikdy nevyšli. Teraz sa nachádzam v najhoršej fáze, kedy musím obchádzať vydavateľov a ponúkať im ju. Uvidíme. Bol by som rád, keby sme sa mohli na knižku spoločne tešiť. Prípadne, potom, čo odznie najnovšie predstavenie, začneme pracovať na novej hre, ktorej základ už mám.
Hru zaplavenie si môžete pozrieť 15. a 17. októbra v Divadelnom klube 10×10 na Školskej ulici v Starom meste.
Ďakujeme za rozhovor.