Poviedka Růže pro Algernon (česky v zbierke Vlak do pekla) je jedna z najlepších poviedok vôbec. Je to ten kus popísaného papiera, ktorý vám zovrie srdce tak, že máte pocit, akoby ste dostali infarkt. Miera empatie, vcítenia sa do hlavného hrdinu je kolosálna… až má čitateľ pocit, že poviedku nenapísal človek. Poviedka je jednoducho božská. A – keď som dočítal román, rozvíjajúci tú istú myšlienku – musím povedať, v rozsiahlejšom spracovaní je to ešte lepšie. Pripravte si kopy papierových vreckoviek, pretože je tu znova čas položiť Algernon na hrob čerstvé ruže…
Aby som lepšie pochopil rozdiely medzi poviedkou a románom, prečítal som si poviedku tesne pred tým, než som sa zahĺbil do knihy (viem, ja nie som úplne normálny :). S čerstvou ranou na srdci, ktorú vyryl Charlie Gordon v kratšom útvare, som sa potom ponoril do rozsiahlejších záznamov jeho cesty na vrchol. Sledoval som jeho cestu zo dna spoločnosti – spoločnosti, ktorá akceptuje mrzákov ale nie duševne zaostalejších. Charlie Gordon sa v románe, tak ako v poviedke, podrobil chirurgickému zákroku, ktorý ho mal dostať z IQ 68 do hraníc, prijateľných pre normálny život. Ako sa však ukázalo, za všetky dary treba nakoniec zaplatiť… Pre Charlieho sú cenou ruže na hrobe ľudských omylov.
Poviedka sledovala klasický dejový oblúk: vzostup hlavného hrdinu, jeho príchod na Olymp poznania – a skrat, ktorý ho zrútil späť. Bola nadupaná pocitmi, ale zostal v nej priestor pre jednu dôležitú vec: rozvoj osôb okolo hlavného hrdinu, ktorí sa rovnako ako on dostali do krízovej situácie – len na inej strane barikády. A práve tam dostal šancu román.
Kniha Růže pro Algernon sleduje okrem Charlieho Gordona aj doktora Straussa (psychológa a neurochirurga), doktora Nemura (autora postupu na zvyšovanie inteligencie) a – hlavne – Alicu Kinnianovú, Charlieho učiteľku zo školy pre mentálne zaostalých a jeho životnú lásku. Do hry vstupuje aj pár ďalších postáv, tak aby sa dali čo najlepšie vykresliť zmeny, ktoré u Charlieho prináša zvyšovanie inteligencie. Celá kniha je vlastne psychologická štúdia… ale pekelne dobre napísaná.
Priestor dostal aj sám Charlie, predovšetkým vo fáze, keď je na vrchole inteligencie. To, čo bolo v poviedke načrtnuté skratkami, je tu rozvité – do príbehu, deja, nových obrazov. Jeho vzostup je popísaný do takých detailov, že sa čitateľ chtiac nechtiac vcíti do jeho postavenia… a o to viac potom bolí Charlieho pád. Aj keď som vedel, ako to celé skončí, pri posledných dvoch odstavcoch som mal v očiach slzy. Opäť.
Toto je kniha, na ktorú sa nezabúda.
Len jedna vec mi vŕta hlavou: kde som vlastne na tom pomyslenom rebríčku ľudskosti ja? Ako by som sa zachoval v dennodennom kontakte s Charlie Gordonom v pekárni pána Donnera? Som tiež len hyena?