 |
Štýl autora Davida Feintucha je dosť špecifický a relatívne náročný. Nie každý mu prišiel na chuť a nie každý dokázal sledovať osudy hrdinu z jeho románovej série o Nicholasovi Seafortovi vo všetkých predchádzajúcich dieloch: Práporčíkova nádej, Vyzývateľova nádej a Vezňova nádej. V (zatiaľ) poslednej, štvrtej časti s názvom Rybárova nádej sa môže, hlavne po dočítaní epilógu zdať, že osudy sympatického a svojrázneho kapitána vesmírnej flotily Nicka sa definitívne završujú. No je to naozaj len zdanie…
Sága o Nicholasovi Seafortovi má momentálne sedem dielov (u nás ešte nevyšli: Hlasy nádeje, Praotcova nádej a Deti nádeje), z toho posledný vyšiel v Amerike len minulý rok a Hlasy nedeje získali cenu Johna W. Campbella pred tromi rokmi. David Feintuch chce, podľa jeho vlastných slov, v ságe ešte pokračovať, takže Nickovi fanúšikovia sa môžu tešiť.
Štvrtý diel je zatiaľ najhrubší, šesťstostranový, ale dejovo asi najštíhlejší. Nicholas Seafort je po prežitých hrôzach a utrpeniach nešťastný a unavený. Najradšej by na všetko rezignoval a utiahol sa niekde do ústrania so svojou transpopskou ženou Annou, ktorú hrôzy poznamenali ešte väčšmi. Námorníctvo sa ho však bojí prepustiť zo svojich radov, pretože je to jeden z mála ľudí, ktorý má bojové skúsenosti s mimozemskými rybami. Pridelia mu preto špeciálnu funkciu veliteľa výcvikovej základne námorných kadetov.
Autor sa v tomto dieli, oproti predchádzajúcim, zameral vo výraznejšej miere na Seafortovo vnútro, na jeho depresie a vnútorné monológy plné sebaobviňovania a sebaľútosti. Správa sa nevypočítateľne, miestami až chaoticky a jeho nesprávne rozkazy a rozhodnutia musia veľa krát meniť alebo opravovať jeho priatelia. či podriadení, čo ho našťastie uchraňuje od ešte väčších problémov a prehmatov. Jeho mienka o sebe samom klesá až po kritickú hranicu, za ktorou je už schopný urobiť čokoľvek…
Námorná akadémia sa pod jeho vedením dostáva z politických a ekonomických machinácii, ale cena je vysoká. Stráca priateľov a nepriateľov pribúda na každom kroku. Stúpa aj morálka a disciplína, ktorú predchádzajúci veliteľ akadémie nechal upadnúť nehorázne hlboko.
Feintuch zvolil tentoraz zaujímavú kombináciu reality a spomienok na práve aktuálne miesto či ľudí z prítomnosti. Dozvieme sa tak veľa o jeho detstve, priateľoch, prvej láske, o jeho začiatkoch na akadémii a taktiež lepšie pochopíme vzťah s otcom, ktorý je pre jeho život rozhodujúci. Ak sa v predchádzajúcich dieloch javila osobnosť Nicholasa Seaforta zložitá, tajomná a trochu nepravdepodobné, po týchto retrospektívach to bude zaručene inak.
Práve keď Seafort začína ako tak zvládať problémy na akadémii a problémy so svojou ženou, prichádzajú do domovskej sústavy mimozemšťania a ich úmysly sú jednoznačné. Zničenie Zeme.
Či už Seafort chce alebo nie, proti svojej vôli sa znova dostáva do víru kritických a nebezpečných situácií. Všetko si to navyše komplikuje svojou neochvejnou čestnosťou a večným pocitom vlastnej viny a menejcensti. Blíži sa však Armagedon a tak musia padnúť ďalšie desivé rozhodnutia…
Dej románu nie je rozdelený homogénne a pri danej hrúbke knihy môžu niektoré opisné resp. popisné pasáže života na akadémii, života transpopov, vzájomnych vzťahov a pod. pripadať niekomu unavujúce. Hlavná akcia, ak nerátam hľadanie manželky, prebieha až v poslednej pätine či šestine knihy a to je trochu málo. Oproti iným častiam ságy mi však tento diel pripadal komplexnejší a jednotnejší. Stále je to jedna z tých lepších militari SF na trhu. Ostáva už len dúfať, že Talpress nebude s ďalším dielom nazvaným Hlasy nádeje, príliš otáľať.
David Feintuch: Rybářova naděje, Talpress 2002, prekl. Veronika Vojheinová, obál. Steve Youll, brož, 592 s, 478,– Sk