TÍ DRUHÍ (The Others), r. Alejandro Amenábar, Španielsko-USA, 2001 (kino)
Čo vás vystraší viac? Keď niekomu otvoria hlavu sekáčom na mäso a ponorným mixérom mu urobia z mozgu majonézu, alebo keď nájdete zožltnutú fotku z 19. storočia, na ktorej sú zachytené mŕtve deti, navlečené v pohrebných šatočkách a pekne naaranžované, skoro ako keby spali? Presne tak. Aj Alejandro Amenábar mal očividne v tejto otázke úplne jasno, keď písal scenár na svoj ďalší režisérsky počin. A vo svojej striedmosti šiel skutočne až na doraz. Pretože ak napríklad výrazové prostriedky M. Night Shyamalana v Šiestom zmysle nazveme minimalistickými, tak potom Amenábar je úplný trochár, ba žgrloš. Lenže nenechajte sa pomýliť. Zatiaľčo krvi, latexových bubákov a mŕtvol (okrem tých na fotkách) sa nedočkáte, strachu a napätia vám TÍ DRUHÍ nadelia ako na Vianoce.
Grace je polovdova. Tento nezvyčajný status získala tak, že jej muž odišiel na front a, hoci sa už píše rok 1945 a vojna sa skončila, niet o ňom ani chýru, ani slychu. Charles teda vlastne nie je ani mŕtvy, ani živý (a nič mimoriadne vám neprezradím, ak poviem, že po jeho neskoršom návrate sa na tomto konštatovaní nič nezmení, práve naopak, naberie na doslovnosti). Grace sa sama stará o dcéru Anne a syna Nicholasa, čo je občas náročnejšie ako žonglovať s pingpongovou loptičkou na nose. Deti totiž trpia vzácnou poruchou, sú fotosenzitívne. Kvôli ich alergii na denné svetlo zostáva rozľahlé vidiecke sídlo na ostrove Jersey väčšinu času dôkladne zatemnené, dvere pre istotu pozamykané a najfrekventovanejšou domácou pomôckou je petrolejová lampa. Nemožno sa ubrániť dojmu, že na celom svete niet bezútešnejšieho a izolovanejšieho miesta, než je tento bezlistými stromami, tajomnými náhrobkami a ponurými lesmi obklopený starý dom. A predsa do tejto stiesnenej atmosféry jedného dňa vstúpia návštevníci. Najprv je to trojica služobníkov, ktorí akoby sa vynorili z večnej hmly nad ostrovom, potom ktosi ešte záhadnejší. Grace spočiatku veľmi podráždene reaguje na tvrdenia svojej dcéry, že v dome je okrem nich ešte niekto, potom však aj ju vytrhnú od vyšívania čudesné zvuky. V prázdnom podkroví znie detský plač, neviditeľné prsty hrajú na klavíri, v opustených miestnostiach akoby ktosi presúval nábytok. „Svety ľudí a duchov sa občas preľnú,“ tvrdí stará pani Millsová, ktorá má na slúžku snáď až príliš znalý pohľad. Grace odomyká šuplík a spolu s petrolejkou sa jej vernou sprievodkyňou stáva stará puška…
Ako už bolo povedané, TÍ DRUHÍ sú elegantný starosvetský horor bez krvavých čliapancov, digitálneho smetia a plesnivých mŕtvol. Ba dokonca i teenagerka je tu len jedna, aj to chvalabohu nemá, takže logicky netrpí uvrieskanosťou, najtypickejším to neduhom jej vzdialených kolegýň zo štandardných hollywoodskych vyvražďovačiek. Iste, TÝCH DRUHÝCH možno zaškatuľkovať do módnej vlny inteligentných duchárčin, ale rozhodne nejde o štandardné dielo žánru. Vysoko nad priemer ho dvíha už samotný scenár. Ten stavia na ošúchanej téme nie z nedostatku invenčnosti, ale práve preto, aby mohla na tejto mnohokrát preoranej pôde čo najefektnejšie vykvitnúť voňavá záverečná pointa. Tá je keď už nie šokujúca (pozornejší divák ju uhádne po polhodine), tak aspoň veľmi zaujímavá, už tradične postaví na hlavu celý film a prinúti vás zájsť do kina ešte raz, aby ste si jednotlivé scény mohli vychutnať v nových súvislostiach. Ale film nie je len 90-minútovou predohrou k orgastickému rozuzleniu, ide o plnokrvný príbeh matky, jej fatálneho boja s postihnutím svojich detí a vyrovnania sa so stratou manžela. Na tom, že práve psychologická rovina filmu funguje dokonale, má zásluhu bezchybné herecké obsadenie, hlavne ústredná ženská trojka. Nicole Kidmanová ako psychicky sa rúcajúca (alebo už zrútená?) Grace dokazuje, že je absolútnou bohyňou medzi súčasnými ženskými hereckými hviezdami, a to vo všetkých zmysloch (milovníci jej pôvabov, buďte kľudní – TÍ DRUHÍ síce nie sú Moulin Rouge, ale jeden podväzok sa tu predsa len mihne). Trochu v jej tieni, ale predsa výrazne sa predstavujú Alakina Mannová ako malá Anne a Fionnula Flanaganová ako pani Millsová.
Aby som však nebudil nejaké klamné dojmy – TÍ DRUHÍ sú predovšetkým horor. A to horor majstrovský. Čerstvý tridsiatnik Alejandro Amenábar svojou nenápadnou, akékoľvek znaky exibicionizmu postrádajúcou, pritom však maximálne účinnou réžiou dokazuje, že mu právom patrí miesto medzi najlepšími modernými filmovými strašičmi. Pomalé, ladné jazdy kamerou, citlivé dávkovanie svetla a temnoty a zádumčivá hudba (takisto napísana Amenábarom) vynikajúco zahusťujú atmosféru, do ktorej potom môže režisér sekať svoje drasticky prudké strihy a hlučné hudobné výkriky, dokazujúc aj skúseným hororovým jazdcom, že ich ešte stále má čo v kine vyľakať. Gracias, Alejandro, skoro som zinfarktoval.
Hovorí sa, že dobrý film by mal diváka prinútiť zamyslieť sa. TÍ DRUHÍ vám minimálne vnuknú otázku, aké to asi môže byť, keď je duša po smrti nútená naveky trčať na mieste svojej smrti. Ja osobne dúfam, že ma Zubatá zotne niekde v multiplexe. Ak tam budú hrať také výborné filmy ako TÍ DRUHÍ, večnosť strávená na takomto mieste bude pre mňa nikdy nekončiacim potešením.
Hodnotenie: 9/10