Doslov Martina Šusta ku knižke uzatvárajúcej svetoznámy cyklus prehľadne zachytáva rozsiahlu tvorbu autorky. Pri jeho čítaní dostanete chuť prečítať si všeličo – aj nepreložené, avšak poďme späť k teraz aktuálnemu textu.
Piaty zväzok príbehov o Zememorí vypĺňa prázdne miesta. Dej sa opäť odvíja pozvoľna, autorka kladie dôraz na vykreslenie pohnútok a pocitov postáv, takže príbeh vnímame akoby zvnútra ich očami. Vďaka Le Guinovej sa na chvíľu staneme princeznou na dvore, kde vám nikto nerozumie.
Zúčastníme sa rokovania medzi ľuďmi a drakmi, kde sa rieši problém prelínania sa svetov pred a za hranicou smrti.
Stretnete tu postavy známe z predchádzajúcich častí. Starnúca Tenar túži v kľude dožiť svoj život po boku Geda, ktorý, už bez svojich čaroschopností, hospodári na malej usadlosti. Tu ho vyruší až mladý „opravovač“ Habr. Mládenca znepokojujú sny, v ktorých sa vracajú mŕtvi.
Onedlho zistí, že nie sám…
Lebannen, ďalší známy z predchádzajúcej časti je už mocným kráľom a vyrovnáva sa s povinnosťou vziať si princeznú z Kargadu, aby tak zabezpečil mier. Táto povinnosť sa však našťastie mení na lásku… Tehanu hľadá svoju cestu medzi drakmi a ľuďmi.
Jiný vítr je knižka ahrdinská. Vzťahy sú podané komorne, neokázalo a s prostotou. Nostalgia a melanchólia tak premáhajú sentiment, ktorý sa sem vkráda prostredníctvom autorkinej dojemnej snahy vytvoriť z postáv čo najviac párov. Cítime tu závan atmosféry telenoviel – a tiež fakt, že autorka sa s postavami zžila natoľko, že od nich už len ťažko udržiava odstup.
Text je predchnutý atmosférou spomienky. Pravdupovediac, spomína sa tu omnoho viac než žije. Namiesto sledovania osudov jednotlivých postáv sa oblúkom vraciame, aby sa dokončilo a stôl bol už konečne vyprataný. Všetko už akoby bolo, tu a teraz nie je nič. Závan nového prinesie len Lebannenovi zasľúbená kargadská princezná, ďalšia s množstva Le Guinovou trefne charakterizovaných ženských hrdiniek. S napätím sledujem jej zápas cudzou rečou i morskou chorobou – lenže raz darmo, ona je len epizodickou postavou.
Zvyšok je o dokresľovaní a dokresľovaní…obrazu, s ktorým ste vy už boli spokojní. Vlastne už ani nechcete vedieť viac – a vlastne ani autorka, pretože, ako sa v texte ukazuje, nič podstatné už nedokáže, nechce, nevie k cyklu dodať.
Možno som k Le Guinovej cynicky neúctivý, ale mal som dojem, že tému cyklu vyčerpala už pred knižkou a mala by privolať skutočne iný vietor.
Chcem veriť, že sa nedočkáme príbehu, v ktorom bude Tenar nostalgicky, po Gedovom boku vzdychať na statku, hladkať kozliatka, sťažovať sa na lámku a vzdychať.