Hutná fantasy v štýle severských ság Poula Andersona. Áno – takto by sa dala popísať v skratke táto kniha. Silný, životaschopný príbeh ľudských i božských hrdinov, popretkávaný iskrami z vyhne Elofa Valantora. Príbeh kovaný Slnečným kladivom. Tretí, ale pomerne samostatný diel Zimních letopisů…
Trilógia pána Rohana – Zimní letopisy – je pomerne voľná, preto mi ani veľmi nevadilo, že od doby vydania druhého dielu uplynulo pár mesiacov. Pamätal som si, že na konci druhého dielu bolo Zlo porazené (takmer) a že hrdina získal lásku ženy, ktora ženou tak úplne nebola (skúste milovať bohyňu a spálite si… krídla???). Príbeh ustrnul v pozícii povrazolezca, ktorý zastal takmer na konci lana, ale ostáva mu ešte pár metrov. Zlo prehralo bitku ale nie vojnu. Tam skončila predchádzajúca kniha a tam začína príbeh Slnečného kladiva. V rokoch obnovy – sedem dlhých rokov po porážke mocností Ľadu v boji o mesto Morvannec.
Na počiatku bola chyba.
Elof Valantor, kováč s darom mágie svojou obavou o lásku dohnal Karu k úteku – späť do područia Mocností Ľadu. Láska však neumiera ľahko a tak sa Elof v súlade s nepísaným zákonom (nielen) fantasy vydal na dlhú púť za ňou. Spolu so svojim priateľom Rokom sa vypravil na východ – za oceán, do legendárnej ríše Kerys – kolísky ľudského rodu. Po nesčetných bojoch s rozbúreným morom, ľadom a divokými Ekweš tam konečne dorazil – len preto, aby zistil, že tam sa práve schyľuje ku konečnej bitke Zla a tých druhých – a že tu Ľad, nesmrteľný a zlý, vyhráva na celej čiare. Elof, zdrvený stratou lásky dostáva od osudu ďalšiu facku a akoby toho ešte nemal dosť, upadá do otroctva, zmrzačený na tele i na duši. Celkom dosť aj na hrdinu fantasy, nie?
Našťastie, žiadna kaša sa neje taká horúca ako sa uvarí – i keď Elof ju musel hltať poriadne rozpálenú. Ako správny hrdina sa borí s osudom a zdoláva prekážky, odhaľuje tajomstvá, získava priateľov a stráca nepriateľov. Oporu nachádza v umení tzv. pravého kováčstva (mágie), ale – hlavne – v ľuďoch okolo seba. S pomocou priateľov zdoláva prekážky, prekonáva hory aj moria, borí hradby a rozpúšťa Ľady (doslova). Nevíťazí ľahko, ale víťazí. Skrátka, je to sympatický hrdina, ktorý sa síce vrhá do zápasu o osud ľudstva – vždy však v pozadí cítiť to, že keby mu nešlo o lásku, tak sa na to vykašle a odíde niekam, kam za jeho života Nepriateľ nedorazí. Je ľudský až do špiku kostí, a o takýchto hrdinoch ja čítam rád.
Vydavateľstvo Laser tak dokončilo jeden cyklus a priznávam im: vybrali si dobre. Po prvé: trilógia je zložená z pomerne samostatých kníh. Po druhé: je postavená na viac menej originálnom nápade. Polárny ľadovec ako Zlo, drviace ľudskú nákazu námrazy – to bolo poetické. Po tretie: dobre sa to čítalo. Ako chybičku som bral len to, že sa knihám vyhol humor. Na lásku čas ostal, ale humoru je tam menej ako v telefónnom zozname. Škoda, ak by ho tam bolo trošku viac, bola by to vynikajúca kniha. Takto mi ostáva len skonštatovať: je to dobré, doporučujem – ale ťažko si to budete čítať znova a znova ako príbehy Andrzeja Sapkowského, Orsona Scott Carda či pani le Guinovej. Hmm, niečo tomu ešte chýba – i keď len máličko. Preto – ak máte radi Poula Andersona, tak je to kniha pre vás, ak viac Bábi Zlopočasnou – tak huš huš, vari od tejto chalúpky…