Směr času - Arthur C. Clarke

Zbierka poviedok, ktorá sa pred časom objavila na pultoch slovenských kníhkupectiev obsahuje asi štvrtinu všetkej autorovej tvorby, teda asi tú časť, ktorá v Čechách a na Slovensku dosiaľ nebola publikovaná. Dvadsaťpäť poviedok pokrýva pomerne široké časové obdobie ohraničené dobou vzniku najstaršieho a najmladšieho príspevku (1937 až 1999). Informácie, ktoré ste sa práve dozvedeli, si každý jednoducho nájde na poslednej strany obálky, oveľa dôležitejšie však je, čo sa skrýva vo vnútri. To až taká óda na radosť bohužiaľ nebude. Neviem, prečo si niekto myslí, že ak je autor človekom slávneho mena, ktorý patrí medzi štyroch dinosaurov žánru SF (Asimov, Henlein, Herbert a Clark), tak všetko čo kedy napísal je klenot a bol by smrteľný hriech to nepublikovať. Ja si totiž myslím, že je to od vydavateľov nechutný alibizmus. Ich snaha o zarobenie peňazí totiž hraničí s klamstvom spáchaným na čitateľoch, teda tých, vďaka ktorým vydavateľstvá existujú. Směr času obsahuje všetko možné, niektoré texty v nej obsiahnuté by som ani nenazval poviedkami, sú to skôr autorove úvahy. Nechcem pôsobiť dojmom hnusného kritika, ale prvá polovica knihy je nuda nevýdanej koncentrácie. Samozrejme chápem, že poviedky v nej obsiahnuté sú zjavne staršieho dáta a v čase svojho vzniku možno otvárali ústa nejednému čitateľovi, ale texty, ktoré obsahujú jednu jednoduchú myšlienku obliatu omáčkou postáv a dialógov – to je už naozaj priveľa. Príkladom môžu byť poviedky \„Dovolená na Měsíci\“, ktorá pojednáva o tom, ako išla jedna rodinka na dovolenku na Mesiac (nastúpili do rakety, leteli, pristáli, vrátili sa domov – naozaj \„šokujúce\“) alebo \„Země jeho veličenstva\“, kde vystupuje dobrý princ, ktorý sa chudák nemôže dostať do kozmu, ale vďaka dobrým kozmonautom sa mu to podarí – uáááá, zívačka, oponá padá, koniec. Nie, napísané sú dobre, štylisticky im nemám čo uprieť, ale pravdou je, že Clarke sa občas nechá pekne uniesť a jeho technické diela (a hlavne opisné časti) pôsobia ako poetické pásmo návodov na obsluhu pretlakového hrnca. Ak hneď v úvode poviedky predpovedáte všetko, čo sa v nej skrýva, chovanie postáv, zápletku aj vyvrcholenie, tak vám jej prečítanie naozaj nič neprinesie a to som ešte nespomenul, že pomaly v každej z nich sa vyskytuje ťažký vedecký káder a v lepšom prípade sa odohráva na Marse, v tom horšom na Mesiaci. To sa jednoducho nedá nazvať slovom invencia. Pretože si Clarka vážim, dúfam, že ho na uverejnenie jeho ranných \„nápadových štúdií\“ prehovoril niektorý z jeho agentov a že sa k tomu neznížil sám. Lebo v tom prípade… Druhá polovica knihy je na tom kvalitatívne oveľa lepšie. Poviedky dostávajú oveľa väčšiu hĺbku a hlavne zábavnosť. Priehľadnosť sa z nich tiež vytráca a zvyšuje tým čitateľovu zvedavosť. Treba podotknúť, že k tejto vydarenejšej časti patria aj dve staršie veci a to \„Cestujte po drátě!\“ a \„Jak jsme byli na Marsu\“, pretože veľmi príjmeným spôsobom dráždia bránicu. Hlavne druhá spomenutá poviedka robí česť žánru paródia. Ostatné sa zaujímavým spôsobom zaoberajú cestovaním v čase, alternatívnou históriou, evolúciou dvoch úplne odlišných druhov na neznámej planéte alebo inteligenciou ukrývajúcou sa v našich oceánoch. Každá z nich je samozrejme pretkaná tradičnou Clarkovskou technikou. Ak sa čitateľ prelúska prvou polovicou, dostane sa mu primeranej odmeny. Síce nič svetoborné, ale v každom prípade slušné remeslo. Keby si ešte korektor dal viac záležať a odstránil zopár preklepov, rovnako ako prekladatelia, ktorým používanie jedného termínu v štyroch vetách za sebou zjavne nevadí, mohlo to byť ešte o kúsok lepšie. Takto dávam 6/10.


17. októbra 2002
Michal Sedlár