Fyzické cestovanie do minulosti je zatiaľ vyhradené len pre nemnohých pred verejnosťou a bulvárnou tlačou dobre utajovaných jedincov – a o podrobnostiach jednotlivých výprav (spoločenské hry dinosaurov, Pytagorova symfónia, Kopernikov pokus privyrábať si predajom citrusov, atď.) musíme mlčať. Čitatelia Fantázie OnLine majú však jedinečnú možnosť do minulosti sa aspoň započúvať.
V roku 2003 takmer vznikla kniha s názvom Robotómia. Mala obsahovať niekoľko krátkych próz, pomedzi ktoré by sa prepletalo jemné pradivo básní. Medzery medzi písmenkami boli vyhradené pre kreslené vtipy bez slov. Neskôr sa veci zvrtli a sen s názvom kniha zamával na rozlúčku. Nato prišiel neúnavný Ivan Pullman s myšlienkou nejestvujúcu knihu pretaviť do zvukovej podoby. Aby sme ušetrili peniaze a vystrašili poslucháčov, namiesto hlasovo školeného herca som si texty s profesionálnou pomocou Petra Kučeru zo Štúdia Opona načítal sám. Na napálené CD začal sadať prach, až kým mi minulý týždeň (opäť) Ivan Pullman neoznámil, že budeme resuscitovať.
Pacient prežil, a tak si môžete vypočuť postupne osem zvukových záznamov. (Zvlášť upozorňujem na jemný šum kreslených vtipov v pozadí. Vynikajúco dotvárajú atmosféru.) Vrátite sa o päť rokov do minulosti, kde sa vám prihovorí mŕtvy muž. Jeho alter ego z roku 2008 síce ešte stále žije a nevzdáva sa snáh rozpamätať sa, kam založilo svoju životnú filozofiu, jeho predka však už dávno prehltli nenásytní Langolieri (viď Stephen King).
Prvý historický záznam obsahuje priehrštie závažných argumentov, prečo sa vyhýbať štipľavej paprike. Alebo prečo ju, naopak, vyhľadávať. Rozhodnutie ponechávam na vás, milí poslucháči (ha ha ha, smajlík, smajlík – to som vždy chcel povedať).
Spracovanie nahrávky, skomponovanie a interpretácia sprievodnej hudby: Peter Kučera, Štúdio Opona
Idea, organizačné nadšenie, sponzoring: Ivan Pullman
Nejedzte papriku
Nemal som práve najlepšiu náladu. Ale skúste sa usmievať, keď vás večer pri jazere dobodajú komáre, ráno vám mimoriadne obézna pani v autobuse stúpi na otlak a šéf vám v záchvate frustrácie z vlastnej neschopnosti hodí na hlavu vinu za takmer všetky neúspechy firmy. A keď sa konečne dočkáte desiatovej prestávky, nič netušiac zahryznete do tej najštipľavejšej papriky v celej histórii ľudstva.
Výhľad na okolie sa mi rozostril. Ihneď som siahol po pohári so studenou vodou. Kým mi v ústach neoteplela, pálenie ustúpilo, vzápätí sa však ozvalo s ešte väčšou intenzitou. Ani pokus napchať sa chlebom nebol úspešnejší. Smrkol som a prstom som si utrel zaslzené oko. Tým prstom, ktorý sa len chvíľu predtým dotýkal papriky. Nový príval bolesti ma zdvihol zo stoličky. Z pravého oka mi musel vyšľahnúť prinajmenšom polmetrový plameň. V tom okamihu sa na druhej strane stola sformovala polopriehľadná postava. Bol to nevysoký zelený chlapík bez vlasov a odevu, s obrovskými očami v tvare mandlí. Sedel tam a prívetivo sa na mňa usmieval.
Automaticky som si pretrel oči, či sa mi to nesníva. Vďaka tomu som paprikou kontaminoval aj ľavé oko. Ruky sa mi mimovoľne zovreli do pästí. Tuho som privrel oči. Bolesť sa tlačila von z tela, tak som ju pustil cez hrdlo. Kolega z vedľajšej kancelárie sa nahlas informoval, či mi nešibe.
Keď pálenie ustúpilo na prijateľnú mieru, otvoril som oči. Chlapík tam stále sedel, ibaže jeho nejasný obrys teraz nadobudol pevné kontúry. Stále sa usmieval a v ruke držal fľašu.
„Otvoríte pivo zubami?“ spýtal sa ma, akoby iba pokračoval v začatom rozhovore. V druhej ruke držal akúsi handričku, ktorou občas prešiel po stole.
„Čože?“
„Pýtam sa, či dokážete otvoriť túto fľašu zubami?“
„Nemyslím,“ odvetil som v úžase. Dosadol som naspäť na stoličku. „Nemám peniaze,“ dodal som nelogicky. Čosi vo mne vyvolalo pocit, že ma chce okradnúť.
„Odrazu nám ponúkate peniaze!“ Chlapíkove čelo sa až po temeno poskladalo do úhľadných vrások. Vyzeral znechutene. „Po toľkých rokoch, čo sme vám boli ukradnutí, nám núkate svoje bezcenné peniaze,“ odpľul si a vzápätí prudkým trhnutím hlavy zbavil fľašu vrchnáku.
Bolo mi to hlúpe, tak som ho aspoň ponúkol paprikou. Odmietol. Keď pochopil, v akej situácii sa asi nachádzam, výraz v jeho tvári zmäkol.
„Nebojte sa, naozaj tu sedím a rozprávam sa s vami. Vždy som tu bol, len ste si ma nevšímali.“ Prevrátil fľašu a hlasno si odpil. „Ignorujete nás už tak dlho, že ste nás jednoducho prestali vidieť. Chcete na nás zabudnúť, pretože sa nehodíme do vášho sveta. Sme pre vás nuly, odpad, smeť v oku. Presne tak, smeť v oku,“ opakoval si výstižné prirovnanie. Handričkou sa zameral na neviditeľnú špinku vedľa stojanu na ceruzky. „Vytvorili ste si ilúziu o dokonalom svete, ktorý by však bez nás nefungoval, milý pane. Mozog prikazuje vašim očiam, aby nás nevideli. Iba občas sa vám zrak vyčistí.“ Odmlčal sa a odpil si z fľaše.
„Paprika,“ vykĺzlo mi.
„Napríklad paprika,“ súhlasil. „Potom nás chvíľu vidíte, hneď však sami seba presvedčíte, že je to len prelud – halucinácia. Pekná vďačnosť, len čo je pravda, však Zet?“
„Mhm,“ ozvalo sa mi za chrbtom. Obrátil som sa. V rohu miestnosti, medzi odpadkovým košom a kopírkou, stál ďalší zelený chlapík s veľkými očami. Opieral sa o metlu.
„Kto… Čo tu robíte?“ vykoktal som a len – len že som si znova nepretrel oči.
Zet pokrčil plecia: „Zametám,“ a demonštratívne posunul metlu po podlahe o dvadsať centimetrov bližšie ku mne.
„Ale prečo tu?“
„Je to moja práca. Chcete mať čisto, či nie?“
„Na to máme predsa upratovačky.“
Obaja sa rozosmiali. Zet odkiaľsi vytiahol fľašu piva a otvoril ju podobne ako predtým chlapík oproti mne. Keď sa napil, negustiózne si odgrgol. Zrejme to bol jeho názor na upratovačky.
„Keby sme my robili ako vaše upratovačky,“ povedal ten druhý – Er, ako som sa dozvedel neskôr, „Zem by už dávno vzal parom!“
„A čo také vlastne robíte?“ zaujímalo ma.
„Všetko,“ vysvetlil Er stručne.
„Nechápem.“
Zet pokrútil hlavou, odložil fľašu a pustil sa do zametania kancelárie. Er si zhlboka vzdychol.
„Zametáme, utierame prach, polievame kvety, leštíme nábytok, natierame podlahy, ošetrujeme strechy, čistíme chodníky a cesty, farbíme trávu na zeleno, prevzdušňujeme pôdu, solíme moria, lámeme svetlo, zabezpečujeme rovnomerné otáčanie Zeme… skrátka všetko, čo prispieva k správnemu fungovaniu sveta.“
„To všetko vy dvaja?“ prstom som ukázal naňho a na Zeta. Er prestal čistiť stôl.
„Vravel som niečo o nás dvoch? Sú nás miliardy.“
„Aha. Prečo som vás teda doposiaľ nikde nevidel?“ vyhŕkol som víťazoslávne.
„Veď vám hovorím, že nás ignorujete,“ odrazil pokojne môj útok. Potom sa ku mne nahol a prostredným z troch prstov mi zaťukal na čelo. „Tu je celý problém.“
Urazene som sa odtiahol. Nenechám si siahať na hlavu!
„To je somarina, a hneď vám to aj dokážem.“ Vyskočil som zo stoličky a vrhol sa k dverám do susednej kancelárie.
Zet prestal zametať a zvedavo ma pozoroval. Zároveň s Erom si dopriali ďalší dúšok piva.
Otvoril som dvere: „Števo?“
„Čo je?“ Kolega zdvihol oči od počítača. Hneď vedľa neho stál zelený chlapík s fľašou piva v ruke a čistil zo stola krúžky od kávy. Spoza tlačiarne mi kýval mužík s metlou a na stoličke pri poličkách s knihami stál s prachovkou v ruke ďalší. Obaja držali vo voľnej ruke po pive.
„Ále nič,“ zatiahol som a zase zavrel. Bolo mi jasné, že Števo ich nevidí.
Čakal som, že Zet a najmä Er budú triumfovať. Er však skôr posmutnel. Zet už zase usilovne pracoval.
„Vidíte?“ povedal Er. Spod stola vytiahol ďalšiu fľašu. „Dáte si?“
Vzal som si podávané pivo. Bolo príjemne vychladené.
„Nemáte, eh… otvarák?“
Er sa usmial a zacvakal zubami.
Potom sme boli dlhší čas ticho. Upíjal som z fľaše a pozeral von oknom. Dole niekoľkí útli zelení mužíci starostlivo hrabali trávnik. Ďalší strihali živý plot a jeden ma poriadne vydesil, keď sa spustil priamo pred môj oblok a dal sa ho s úsmevom pucovať. Niektorí tam dole si všimli, že ich pozorujem a zamávali mi pivovými fľašami. Odkýval som im.
„Odkiaľ ste vlastne prišli?“ prerušil som mlčanie.
Er na mňa nechápavo hľadel.
„Ste predsa mimozemšťania?“ Bolo mi trochu trápne, že sa ho na to pýtam až teraz.
„Mimozemšťania?“
Zet nabral smeti na lopatku a vysypal ich do koša.
„Mimozemšťania, veď viete: zelení, veľké oči, UFO…“
„Ale to sa mýlite,“ povedal Er taktne. „To vy ste prileteli k nám.“
„Ako…? Vy…?“
Zet prikývol. Er sa pridal: „Veru, Zem je náš domov. Vy ste o svoj prišli a pri hľadaní nového ste narazili na nás. Prichýlili sme vás. Je to dávno, ale v našom dejepise sa o tom stále učí.“
„Tak vy ste nás zachránili?“ spadla mi sánka. „Prečo vás teda…?“
„Lebo ste veľmi pohodlná rasa. Stále niečo vymýšľate, ale nehľadíte pri tom na dôsledky. Poriadok vám nevonia, tak ho ignorujete. A nás s ním. Keby sme sa o Zem nestarali, čoskoro by dopadla ako vaša planéta. Ale pre vás sme iba postavičky v sci-fi knižkách.“
To som musel spláchnuť zvyškom zlatistej tekutiny.
„Nebyť nás, možno by ste už dávno vymreli,“ zapojil sa do rozhovoru Zet, ktorý teraz doťahoval a olejoval pánty na skrini.
„A to zase prečo?“
„Nebude sa vám to páčiť,“ varoval ma Er.
„Chcem to počuť.“
„Staráme sa o vaše rozmnožovanie.“ Zet to povedal, akoby išlo o opravu auta.
Zbledol som.
„Nuž, až takí leniví ste,“ potvrdil Er. „To smiešne natriasanie, sex, ako hovoríte vy, tak s tým by ste sa ďaleko nedostali“
„Aj moja žena?“ V hrdle som mal odrazu akosi sucho.
Er ukázal prstom na Zeta a vytiahol ešte jednu fľašu.
Obrátil som sa k Zetovi: „Buďte k nej nežný, prosím vás. Mám ju naozaj rád.“ Do očí sa mi tlačili slzy. Tentoraz to nebolo paprikou.
„Nebojte sa, nič nezbadá. Tiež nás ignoruje.“
„Ďakujem. Nenašlo by sa ešte pivko?“
Zet mi podal svoje.
„Jednu vec nechápem,“ povedal som, keď som sa poriadne napil a ako tak upokojil.
„Pýtajte sa.“ Ozvalo sa zasyčanie, keď si Er otvoril fľašu.
„Prečo vám na nás napriek všetkému tak záleží?“
„Robíte vynikajúce pivo.“
Zet sa uškrnul. Potom aj Er.
Pridal som sa. Tri fľaše zaštrngali a obrátili sa dnami nahor.
Cestou domov som kúpil plnú tašku piva. Vybral mi ho zelený pozemšťan a priateľsky pri tom na mňa žmurkol.
Nasledujúce časti:
Robotómia II. (Myši a iný hmyz)
Robotómia III. (Čo Ludolf
netušil)
Robotómia IV. (Nešťastie
nechodí po Vysokých Tatrách)
Robotómia V. (uvaŽujte s nami!)
Robotómia VI. (Láska prechádza
cez nábytok)
Robotómia VII. (Ste pripravení
na záverečnú?)
Robotómia VIII. (Takmer po
japonsky)